Onko Marta: Kauza Čičmančanka (1. diel)

Ak je raz niekto právnik, naskakuje mnohým ľuďom okamžite „predsudok“, že to bude zrejme človek strohý a rezervovaný, ovládajúci svoje emócie (ak vôbec nejaké má) a že jeho život medzi paragrafmi je asi kruto nezáživný. Okrem toho, právnici sú predsa neuveriteľne bohatí :-), a tak je ich život nielen nezáživný, ale v ich vilách, drahých autách a jachtách ešte aj učebnicovo šťastne dokonalý.

Už dávno viem, že to nie je ani náhodou pravidlo. Dokonca aj ľubovoľný právnik by vám povedal, že každý prípad je iný. Toto je „kauza“ Marta Chúpeková.

…lebo sa to tak má

K právu sa dostala tak trochu samospádom. Väčšinou to dopadne, ak niekoho už na základnej škole všetko baví, ľahko sa učí a dlho nevie, čomu by sa chcel kariérne venovať. „Náš triedny žartoval aj na matematike: aha ju, Chúpekovú, aký pekný trojuholník narysovala. Tá určite pôjde na Žilinskú univerzitu,“ usmieva sa rodáčka z Púchova s rodinnými koreňmi v krásnych Čičmanoch. A naozaj to hodnú chvíľu vyzeralo tak, že jej život sa bude vyvíjať v štandardných koľajach – škola, vydaj, deti, trvalá na hlave a šatová zástera k tomu. „Vôbec som nepochybovala, že to bude presne tak. Bola som síce iskrička, pionierka aj zväzáčka, no mala som aj prvé sväté prijímanie a birmovku. Ako dieťa som mala v hlave riadny zmätok z toho, čo nám hovorili v škole, lebo to absolútne nebolo kompatibilné s mojou prísnou katolíckou výchovou. Ale vedela som, že presne tak by sa mal vyvíjať môj život vrátane kudrliniek na hlave a neforemných domácich šiat. Tak to bude. Lebo tak sa to má.“

Čakateľka

Marta sa vydávala ako čerstvá právnička a už zostávalo len počkať na deti a potom žiť v kruhu milujúcej rodiny šťastne až do smrti. „Presťahovali sme sa do Bratislavy, nastúpila som do Protetiky, kde pracujem dodnes a stala sa zo mňa čakateľka. Manžel ako stavbár veľa cestoval, nebýval často doma, no vždy som ho čakala. A čakala som aj na dieťa. Dlho. Veľmi dlho. Podstúpila som všakovaké vyšetrenia, robila som pre otehotnenie všetko možné aj nemožné, čo sa len dalo. Ale nedalo sa.“

Bol to však Martin manžel, kto situáciu napokon nezvládol. „Na Vianoce mi oznámil, že si našiel inú partnerku, odchádza a požiada o rozvod. Boli sme práve u mojich rodičov, všetky Vianoce v mojom živote trávim s nimi. Mala som čo robiť, aby som to ustála. Ťažko som to znášala, vnímala som to ako obrovskú zradu. Veď sme si predsa sľúbili, že budeme spolu v dobrom aj v zlom.“ Napokon sa dokonca ukázalo, že chyba vôbec nemusela byť na Martinej strane, veď  jej dcéra Barborka má dnes už 22 rokov. 🙂

Byť či nebyť slobodnou matkou?

Bola to láska ako z filmu, povedal by klasik. Otec Martinej dcéry vstúpil do jej života, ako to už býva, náhodou a ona sa zamilovala (tiež filmovo) až po uši. Aj keď v tom bola drobná komplikácia: muž jej srdca bol ženatý. Nechcela si ho však rovno brať, len si s radosťou a bez výčitiek svedomia užívala všetko, čo k tomu patrí, veď si bola na 99 percent istá, že je neplodná. A tu zrazu – stal sa zázrak!!

Otehotnela.

„Postavilo ma to pred absolútne nečakanú situáciu. Samozrejme, že som bola šťastná, lebo som už bola presvedčená, že deti mať nebudem. Nechcela som však rozbíjať manželstvo, ktoré nebolo samo rozbité. Aj keď nebolo ideálne.“ Vzťahy s otcom dieťaťa sa Marta rozhodla obmedziť. Bolo jasné, že s bábätkom zostane sama, sústredila sa preto na všetko, čo život slobodnej matky prináša.  A to ju ešte predtým čakala mimoriadne náročná úloha – oznámiť nečakanú novinku rodičom.  „Pamätám sa, že som sa k tomu odhodlala, keď som práve mame robila trvalú. Neuveriteľne mi ako tehotnej smrdel amoniak, ktorý obsahovala, tak som jej to tam rovno vyklopila. Bola som v tom čase oficiálne rozvedená len dva mesiace, takže jej prvá otázka znela, s kým čakám dieťa. Povedala som jej, že to nie je podstatné.“ Otec sa k správe, že bude už aj starý otec, postavil racionálne. „Spýtal sa ma, koľko mám rokov, povedala som mu, že už 35. Uzavrel to jedinou stručnou vetou – najvyšší čas! Dodnes sa nezaujímal o detaily, ako sa to všetko stalo a to má Barborka už pred promóciami.“

Keď vás trápi aj najlepšie možné riešenie

Byť samoživiteľkou ergo slobodnou matkou nebolo jednoduché za žiadneho režimu, prechodné obdobie krátko po Novembrovej revolúcii nevynímajúc. S neplánovanými komplikáciami sa musela Marta vyrovnávať už krátko po pôrode, Barborka sa totiž narodila v posledných dňoch prvej zákonnej domnienky. Tak tomu hovoria právnici. Pre laikov – do deviatich mesiacov po rozvode. „Zákon hovorí, že ak príde dieťa na svet do 270 dní po rozvode, je jeho otcom automaticky bývalý manžel. Matka môže prehlásiť čo len chce, zákon hovorí jasne a bez výnimiek,“ aj skúsená právnička musí nad niečím takým krútiť hlavou. „Musela som to riešiť súdnou cestou a otcovstvo musel takisto uznať skutočný otec, aj keď som od neho naozaj nič nechcela.“

Na materskej s malou dcérkou bola rok, potom musela znova nastúpiť do práce. „Vždy mi vychádzali v ústrety, aj neskôr, keď som naozaj vážne ochorela, no po pôrode mi miesto mohli podržať len rok.  Aj tak som potrebovala znova pracovať, aby som zarobila pre nás obe. Moja práca však znamená veľa cestovania, skorých odchodov a neskorých návratov, musela som sa rozhodnúť, ako to vyriešim s Barborkou. A tak som poprosila mojich rodičov v Čičmanoch, či by sa o ňu nemohli starať,“ hovorí Marta a začnú sa jej slzy tlačiť do očí. „Naozaj som svoju vtedajšiu situáciu nedokázala vyriešiť inak. Nemohla som ju dať do jaslí, vtedy sa práve systém jaslí rozpadol a navyše boli to populačne veľmi slabé ročníky. Študentky si ešte neprirábali tak ako dnes ako aupairky a aj tak by som si niečo také nemohla dovoliť. Splácala som pôžičku na byt. S tou mi zas pomohol skvelý kolega v práci, veď banky v tej dobe ešte neposkytovali pôžičky a hypotéky. Jednoducho som cez týždeň v Bratislave pracovala a na víkendy som chodievala do Čičmian za dcérkou.“ Martini rodičia mali Barborku radi a vo všetkom, v čom sa dalo, vyšli Marte v ústrety. To ona mala a dodnes má výčitky svedomia, že nebola pritom, keď jej vytúžené a milované dieťatko rástlo, vnímalo a učilo sa. „Už po prvom týždni, čo sme neboli spolu, sa na mňa čudne pozerala. Barborka, som tvoja mama, musela som jej pripomínať. Prišla som o krásne obdobie v jej živote. Nemyslím si, že by to poznačilo náš vzťah, ale Barborke určite niečo chýbalo. Neskôr mala obdobia, keď sa uzatvárala do seba a veľa veci akoby nevedela pomenovať. Pripisujem to aj nášmu odlúčeniu. Ale robila som všetko len preto, aby nám obom bolo dobre. Chcela som jej zabezpečiť zázemie a pokoj, neviem si predstaviť, ako by som ju ročnú či dvojročnú so sebou prevláčala na všetky moje pracovné cesty.“

Zvláštne, že napokon mávame obzvlášť my ženy aj po takomto rozhodnutí zlý pocit, pritom robíme to najlepšie, čo sa v danej situácii urobiť dá. Tak prečo nás naďalej trápi pocit viny, keď v tej dobe a v tom okamihu lepšie riešenie neexistuje? „Prijala som všetky role, ktoré musí slobodná matka vykonávať, takže som bola mamou, otcom, manažérom, opravárom, prepravcom, ošetrovateľkou,  a podľa síl, ktoré mi zostali, ešte aj zabávačom. Že z takého kumulovania úloh, z ktorých jednoducho neslobodno vypadnúť, či zlyhať, môže človek skolabovať, zblázniť sa alebo vážne ochorieť, som vtedy absolútne neriešila.“

Vystresovaná myseľ aj telo sa ozvali už po štyridsiatke. Najprv relatívne banálnymi problémami, ktoré sa však už len nabaľovali. Dnes má Marta za sebou takmer desať najrôznejších operácií, no to najhoršie prišlo krátko po päťdesiatke. Rakovina prsníka.

(pokračovanie v pondelok 4. júla 2016)