Alena Kállayová: Dávam si pozor, aby som nehovorila “po doktorsky” (2. časť)

Je až dych vyrážajúce, ako je pre mnohých ľudí aj v takej odbornej téme akou je diagnostika a prevencia dôležitejšie, čo si napríklad o mamografii myslí Anča od susedov, než čo hovorí lekár.  A keď Anča povie, že také vyšetrenie je hrozné a dokonca, že vyvoláva rakovinu prsníka (!!!), je to tak a basta.

Primárka Preventívneho centra Onkologického ústavu svätej Alžbety v Bratislave MUDr. Alena Kállayová sa s takto „naprogramovanými“ pacientkami stretáva až alarmujúco často. „Hlavne po internete kolujú neuveriteľné fámy o tom, aká je mamografia nebezpečná a bolestivá. Prekvapuje ma, že sa strašiak robí zo sofistikovaného medicínskeho prístroja s minimálnou radiačnou záťažou pre organizmus, ktorý je prísne kontrolovaný a z princípu nesmie poškodzovať zdravie. Bol vyvinutý na to, aby pomáhal,“ hovorí.

Po štyridsiatke má každá žena chodievať na preventívne mamografické vyšetrenie každé dva roky, pretože to vie odhaliť rakovinu prsníka o tri až štyri roky skôr, než by si ju objavila žena sama. Samozrejme, že je vtedy nález menší a lepšie liečiteľný. Kontrolovať prsníky by si mali aj mladšie ročníky. Tie lekári posielajú na USG vyšetrenie. „Dožadujú sa ho aj staršie ženy, pretože je vraj lepšie. Ale to je znova len fáma. Musím im preto vysvetľovať, že nemôžem zameniť mamografické vyšetrenie za sonografické, lebo v ich veku nie je adekvátne a dostačujúce. Ak by som to spravila, ublížila by som im. Môžem sono iba doplniť k mamografii, keď je to potrebné.“

Stačí tak málo – venovať žene len čas na zrozumiteľné vysvetlenie. Tak, ako to robí Alenka. „Každá žena za to stojí. Keď napokon na mamografiu ide, zistí, že to vôbec netlačí tak, ako hovorila Anča od susedov, výsledok sa dozvie ústne hneď a má ďalšie dva roky pokoj. Potom sa mi tu šťastná doslova vznáša po ambulancii, a keď odchádza, ani veraje jej nestačia. 🙂 Z takých žien spadne obrovský stres.“

Neprogramujte sa na smrť

A sme doma.

Alebo znova u susedovie Anči, ktorá je, bohužiaľ, dôveryhodnejšia ako lekár, pretože si vypočuje naše obavy a má čas aj na naše laické otázky. Čo na tom, že jej odpovede na ne sú rovnako od podlahy laické, skreslené, nepravdivé, ba často na hranici šírenia poplašnej správy?

„Naše telo funguje ako dobrý počítač, pozná len dve polohy – nulu alebo jednotku, áno alebo nie. Nerozlišuje to všetko medzi tým, čomu dávame mená možno, trochu, snáď, neviem, uvidí sa. Ak si preto do hlavy pustím myšlienku, že smrť je blízko, telo sa podľa toho začne správať. Začne bojovať o život, spustí sa celá reťaz stresových reakcií. Telo je vybičované. To je tragický účinok stresov, ktoré do tela vpúšťajú negatívne informácie,“ vysvetľuje Alena Kállayová. „Lekár si preto musí nájsť čas, aby jeho pacient pochopil, čo sa s ním bude diať a prečo. Je to veľmi dôležité. Veď ak chcem, aby bol zdravý, musím mu povedať, ako môže vyzdravieť. Jasné, že musí dostať aj poctivú medicínsku starostlivosť najvyššieho typu, ale mal by sa dozvedieť aj to, čo má robiť on sám.“

Prvé dni po oznámení onkologickej diagnózy sú pre čerstvého pacienta obrovskou psychickou záťažou a väčšinou práve vtedy, keď potrebuje najviac „pomojkať“, zostáva so svojimi pocitmi úzkosti a ohrozenia bez akejkoľvek odbornej pomoci. Je v šoku, nevie spávať, nedokáže jesť, nemôže sa sústrediť na čokoľvek iné, pretože ho paralyzuje strach.

„Ako vravím, ak telo dostalo informáciu, že sa ide umierať, tak začne doslova bojovať o život a vystresuje sa k smrti,“ pomáha si Alenka onkologicky čiernym humorom. „Preto sa pacientov pýtam na ich pocity a stavy. Nepotrebujem byť autoritou v bielom plášti, potrebujem ľudský kontakt. Ak má žena poruchy spánku, môžeme pomôcť liekmi, nechutenstvo sa dá tiež upraviť. Má zlé myšlienky? Zvážme návštevu psychológa alebo psychiatra. Nie je to hanba, je to prvá pomoc. Vysvetľujem im, že všetky ich stavy sú normálnou reakciou na veľmi ťažkú životnú situáciu a lieky, často len na prechodné obdobie, pomôžu.“

Bude lepšie?

Informovaný pacient, ktorý pozná svoj stav a spôsob, ako ho budú liečiť, no aj ako môže procesu liečby sám pomôcť, je pre lekára ten najlepší partner. „Ak vznikne medzi nimi dobrá väzba na báze rozumieme si, aj medicínske výsledky liečby sú lepšie ako pri autoritatívnom udeľovaní príkazov. Preto si vždy opakovane overujem, či mi pacient naozaj porozumel. Lebo veď viem, že niekedy hovorím po doktorsky,“ usmieva sa Alenka.

Medikov na lekárskych fakultách vyškolia v tom, ako spoznať a liečiť najrôznejšie diagnózy, no o pocitoch pacienta a o tom, čo s nimi, sa učia málo. „Chýba to. Lebo potom sa stáva, že aj vynikajúci lekár vie len oznamovať, čo človeku je a ako ho bude liečiť, ale neodovzdá mu podstatnú informáciu – čo má robiť so sebou samotným.“  Práve preto pracuje Alenka Kállayová už dlhé roky s touto témou v neziskovej organizácii Ružová stužka a táto organizácia vstúpila aj do paneurópskej koalície Europa Donna, ktorá obhajuje práva žien na zdravie a podporuje ženy s onkologickým ochorením prsníka v celej Európe. Spoznala, ako spolupracujú lekári s pacientmi v zahraničí, vie, že to funguje a to najlepšie sa snaží priniesť aj na Slovensko.

(pokračovanie v pondelok 25. januára 2016 aj o veselých príhodách z onkologickej ambulancie a vybrúsených diamantoch…)