O tom, aké užitočné môže byť červené suché

Tak sme sa znova zišli. Päť kočiek, ktoré sa prvýkrát stretli len pred mesiacom na relaxačnej týždňovke Ligy proti rakovine. Ako zámienku som využila ponuku od Ligy, aby som sa prišla stretnúť so stredoškolákmi na workshop a porozprávala im niečo o uplynulom roku v mojom živote. Zadanie znelo poeticky – čo mi rakovina vzala a čo mi dala.
Prvú časť som vybavila dosť rýchlo, druhú som doplnila názornou praktickou ukážkou. Okrem Inez z Petržalky a Gabiky z Jelky sa totiž do Bratislavy neťažilo prísť ani Lucii a Miške z Martina. Že prečo? Ľahká odpoveď – okrem krátkych účesov nás spája aj čosi, čo nevidieť voľným okom.
Priateľstvo.
S riadnou dávkou cynizmu môžeme teda konštatovať, že nebyť našej choroby, nikdy by nevzniklo, takže jej máme byť za čo vďačné.
Stredoškoláci z celého Slovenska, ktorí si ako voliteľný predmet vybrali onkologickú výchovu (zameraná je hlavne ako prevencia proti fajčeniu), boli počas druhého dňa prednášok už trochu usedení. Keď si oproti nim sadla naša silná päťka, spozorneli. Ale môže za to hlavne Ineska, lebo meškala, začala nás po jednom stískať rovno pred deckami a ako je jej dobrým zvykom, vyhŕkli jej slzy a roztriasol sa jej hlas. Nám ostatným nebolo viac treba a už sme v tom dojatí boli s ňou.
Super! Začínať takúto tému s vlhkými očami a sopľami pod nosom nie je práve profesionálne. Ešteže to boli sople radosti!
Možno mali napokon intenzívnejší účinok na našich mladých poslucháčov ako sme si mysleli. Ak by som oproti ním sedela sama a monologicky rozprávala o tom, ako sa mi za posledný rok život zamotal, nebolo by to také vzrúšo, ako keď nás bolo päť a po poutieraní nosov sme sa dostali aj k našej obľúbenej téme – „veselé príhody z onkológie“.
Inez napríklad niekde vyčítala, že po takej dávke liekov, čo do nás púšťajú, sa človeku dočasne vytvorí ako keby povlak na mozgu a pomalšie mu to myslí. 🙂 Spomeniem si na ňu vždy, keď o zlomok sekundy dlhšie hľadám vhodné slovo.
Aj pri písaní. 🙂
Napríklad teraz…. ako sa volal ten známy detektív, ktorý disponoval oveľa kvalitnejšou sivou kôrou mozgovou ako my?
Ešte aj po skončení nášho rozprávania za nami chodili študenti ale aj ich pedagógovia popriať nám veľa sily a hlavne zdravia. Na spoločné fotenie tuším najčastejšie volali Luciu – už odložila blonďavú parochňu a s ultrakrátkymi vlasmi bola za hviezdu. My s Ineskou sme sa museli uspokojiť s druhým miestom, lebo obom nám už na hlave narástlo husté kučeravé čosi, čo pripomína Michaela Jacksona v časoch, keď bol ešte černoch.
Podvečer sme si ešte sadli na červené suché (mám ho odporúčané ako súčasť môjho prudko zdravého stravovania) a pod jeho vplyvom kreovali ďalšie nápady z nášho onko-sveta. Napríklad by sme rady darovali naše parochne, ktorým po štyroch-piatich mesiacoch nosenia nič nie je, ženám, čo ich práve potrebujú.
Inez tú svoju dokonca úplne sabotovala a mala ju na hlave dokopy asi šesťkrát. Moja je zas výnimočná tým, že ju vyberal Noro Meszároš, dotkla sa jej Katka Knechtová a pochválil ju Miro Jaroš! Myslel si, že za mojím novým účesom je nový chlap. 🙂 Ako očarila moderátora Richarda Vrableca je na samostatnú kapitolu!
Zosumarizovali sme ešte raz nad červeným suchým, tentokrát len medzi nami – dievčatami, uplynulý náročný rok v našich životoch. Je toho dosť, čo nám vzal, ale oveľa väčšiu váhu má to, čo nám dal. Dal nám seba. Lebo nebyť našej choroby, nikdy by sme sa nestretli.
A preto s pokorou ďakujeme za to, čo sa stalo.