O tom, ako funguje spomienkový optimizmus

Myslela som si, že sa mi tieto blogy budú písať celkom ľahko. Teda, po obsahovej stránke. Udalosti, ktoré sa mi votreli do života, sa odohrali len v priebehu uplynulého roka, mala by som ich mať teda všetky pekne plasticky vryté do pamäti. Zvláštne, dnes v nej nachádzam vrytú úplne inú úroveň spomienok: situácie, keď mi strach ovládol telo aj myseľ, keď som sa bála každej návštevy lekára neschopná pripraviť sa na ďalšie zlé správy.

Pamätám si, ako som si vtedy vravela: „Na toto nikdy v živote nezabudnem!“

Nezabudnem na bolesť po operácii. Ani na to, aký som mala paralyzujúci strach z chemoterapie. Aká „nakazená“ a vylúčená z kolektívu zdravých ľudí som sa cítila. Nezabudnem, čo som mala na sebe, keď mi môj onkológ oznámil, že ma bude rok liečiť svojimi obľúbenými drastickými metódami! Nikdy z hlavy nevymažem svoje odhodlanie pri najbližšej príležitosti všetky tie handry spáliť.

Dnes však prácne lovím všetky tieto udalosti z pamäti…

Ale to je úplne v poriadku, tak to malo byť pred rokom a tak to má byť aj teraz. Iba vtedy, ak nás emócia ovládne, ak nás znehybní svojou silou, iba vtedy sme schopní sa od nej aj odpútať. A je jedno, akú emóciu práve prežívame, či je to bolesť, strach, radosť alebo láska. Ak ju v sebe dusíme, ak sa bránime tomu prežiť ju naplno, nikdy sa nám nepodarí vzdialiť sa od nej.

Nie je dôvod báť sa choroby, smrti alebo zraniteľnosti. Ak si ten pocit jednoducho „vychutnáte“, budete naozaj vedieť, čo to je SKUTOČNÝ strach. Potom si už pokojne môžete povedať, že ho dobre poznáte a viete sa od neho odpútať.

Aj ja som spoznala na vlastnej koži aké to je cítiť úzkosť a obavy. Ale keď som si ich prežila, viem už ako dotyk s nimi vyzerá. Potom som už bola schopná skonštatovať: „fajn, takto teda vyzerá strach o môj život. Poznám ho, ale teraz si dám od neho odstup. Tri kroky vzad!“

Funguje to.

Mne, našťastie, celkom podvedome.

Celý život si niekde v kútiku duše nezbieram svoje bolesti, rovnako, ako si nezbieram svoje zlyhania. Patria ku mne, formovali ma, ale nevraciam sa k ním. Aj tejto „diagnóze“ dali psychológovia meno, hovoria jej spomienkový optimizmus. Trpím naň asi dosť intenzívne, lebo viac si pamätám veselé príhody s Ineskou, dôverné rozhovory s mojimi priateľmi Paľom Múdrym, Danielou Piršelovou a Peťom Tarasovičom, debaty o mužoch so sestričkami v aplikárni.

Vďaka týmto blogom som sa zoznámila aj s Markétou, celkom čerstvou pacientkou po prvej chemoterapii. Ešte pred desiatimi dňami, keď sme sa prvýkrát stretli, mala všetky vlasy. Keď začali padať, neváhala ani chvíľu a dala si hlavu vyholiť. Pripomenulo mi to udalosť, na ktorú som vďaka spomienkovému optimizmu už takmer zabudla – aj mne zostalo po chemoške asi desať percent polodlhých vlasov, ktoré som potrebovala oholiť, no nemám žiadneho príbuzného rodu mužského, ktorý by to prišiel diskrétne spraviť ku mne domov. Volala som do kaderníctva, no moja (opäť) dvorná kaderníčka Marcelka nebola práve v práci,  a tak som sa musela objednať. Jej kolegyňa si poznačila meno a čas a obligátne sa spýtala „čo budeme robiť?“ A ja miesto obligátneho „nafarbíme, podstrihneme a vyžehlíme“ som po pravde povedala „oholíme hlavu“. Neverila mi, že predvianočne nežartujem…

V decembri minulého roka mi vôbec nebolo do smiechu, na to sa tak trochu pamätám. Aj na to, ako sme sa s Inez stretli druhýkrát v živote pred scintigrafickým vyšetrením na Heydukovej, no už sme sa nespoznali.  Zmena nášho „imidžu“ bola dosť drastická. Pamätám si to, lebo to bolo 12.12.2012 a my sme tam boli ešte aj o 12:12.

Boli sme tam totiž celý deň.

A báli sme sa.

Aj o tom budem písať. O našom strachu, aj o tom, ako sme to vtedy prežívali. Chcem písať o všetkom, čím sme prešli, pretože som presvedčená, že by to mohlo pomôcť ľuďom, ktorí majú sklony k zúfalstvu.

Ak si totiž poradíte s pocitom zúfalstva a strachu, s rovnakou intenzitou budete opäť prežívať radosť. A to určite stojí za to. 🙂