O tom, ako ma boleli vlasy

Po prvej chemoterapii som v pyžamku a županíku ležala pred telkou a čakala, ako sa vyvinie situácia. Stieklo to do mňa okolo obeda a ešte o štvrtej sa nedialo vôbec nič. Zelený lavórik zakúpený výlučne za účelom zvracania som mala pripravený v pozícii stand-by pri posteli.
Monitorovala si ma Táňa, moja kamarátka a psychologička v jednom, ktorá navyše podobný zážitok má za sebou. Včas mi dávala informácie o tom, čo sa môže stať a hlavne silu, aby som bola pripravená a zvládla to. Podala som jej hlásenie, že všetko ide podozrivo hladko, ale že zostávam pre istotu v polohe ležiaceho strelca, kým sa to nejako nevyvrbí.
Po štvrtej mi začalo byť trochu čudne, no ani náhodou to nepripomínalo pocit z pokazeného žalúdka. Bolo to len….čudné. Pred siedmou mi zazvonil telefón, aj mama bola zvedavá ako sa mám. Posadila som sa a optimisticky začala referovať čo priniesol deň, keď ma zrazu uprostred vety bez varovania naplo až odkiaľsi od pankreasu takou rýchlosťou, že som nestihla povedať ani „ešte ti zavolám“, zložila som telefón a utekala ku kuchynskému drezu. Vykašľala som sa aj na celý zelený lavórik, moja sivá kôra mozgová vyhodnotila akútnu situáciu tak, že toto bude kvalitatívne úplne iné, než čo si pamätám z tehotenských nevoľností.
Za tri minúty bolo po všetkom….
Nebolo to také strašné, zhodnotila som svoj aktuálny stav. Trochu ako keď sa človek sčemerí, vtedy tiež pomôže prečistiť tráviaci trakt a je jedno z ktorého jeho konca. Uľavilo sa mi takmer okamžite. Vlastne som bola rada, že Mišo práve nebol doma. Ja viem, je to môj syn, najbližší človek akého mám, ale aj tak sa mi vôbec nepáčila predstava, že ma vidí čo to stváram nad drezom. Keď prišiel zo skúšky svojej kapely, hrdo som mu oznámila, že „už to bolo“. Že na jedlo chuť síce stále nemám, ale tuším žijem.
Napínalo ma ešte chvíľu aj na druhý deň ráno, no keď na obed začal Mišo variť niečo zeleninové a voňavé, vypýtala som si trochu na malý plytký tanierik. Mňam. Dobré to bolo. Akoby to zaplnilo priotrávený žalúdok niečím nesmierne liečivým. Však asi bol, chudáčik, hlavne rád, že dostal konečne normálnu stravu, v stave extrémneho stresu pred chemoškou som mu nedala nič snáď tri dni.
Ak to bude takto, tak dobre bude, juch! Červenú chemikáliu som z tela aj z mysle vytláčala návalom optimizmu. Trošku preexponovaným, jemne trápnym spôsobom, ale Mišo, hoci to tradične rozkľúčoval, nedal nič najavo. Dobrá výchova! 🙂
Vlasy mi navyše stále držali. Kontrolovala som ich každú hodinu a furt nič. Pán doktor to určite prehnal, keď hovoril, že odídu. Ak sa silno sústredím, že si to neželám, tak moja vôľa určite vyhrá nad nejakým jeho odhadom situácie od onkologického stola! Povedal, že do dvoch týždňov a dva týždne uplynuli a vlasy som mala stále na hlave!
Potom ma jedného dňa rozboleli.
Naozaj nie hlava – boleli ma VLASY. Ako keď si ich zle uviažete do gumičky a večer si ich rozpustíte, aj vtedy cítite ako vám váha vlasov naťahuje kožu na hlave.
Taký to bol pocit.
Známy.
Neškodný.
Akurát že keď som si boľavé vlasy pomasírovala, zostávali mi medzi prstami. Najprv len trochu, v ďalších dňoch ich bolo stále viac a viac. Padali si kedy chceli, videla som ich rozsypané po kúpeľni aj po plávajúcej podlahe, na hlavovej opierke v aute, ráno na vankúši, zvnútra čapice,… Boli mŕtve a vyzeralo to tak, že umierali postupne. Nemali vôbec korienky, bolo na nich vidno ako síce ešte chvíľu rástli, no zužovali sa a chradli. Ako kvetinky, keď ich nepolievate, tiež ešte chvíľu držia v zemi, no potom ich vytiahnete aj so suchými koreňmi bez väčšej námahy. Aj moje vlasy vykapali fest až od koreňa.
Potom to už malo rýchly spád – na tretí deň som nemala ofinu, na štvrtý som prvýkrát v živote videla vlastnú holú lebku, na piaty mi zostalo asi desať percent vlasov a vyzerala som s nimi ako Gloch z Pána prsteňov. Na šiesty – úplne zúfalá a zdesená zo svojho výzoru – som bola pripravená zahodiť do koša hrebeň a hneď po ňom všetky gumičky, sponky, štipce a čelenky do vlasov!
Dnes, o tristo dní neskôr, viem, že sa mi už čoskoro znova zídu. 🙂