O tom, ako oznamovať zlé správy

Nezávidím ani trochu lekárom, ktorí musia ako prví hovoriť pacientom zlé správy. A už vôbec nie tým, čo oznamujú zlé správy onkologického charakteru. Ja viem, majú to (bohužiaľ) v popise práce a mnohí to (bohužiaľ) robia tak často, že (bohužiaľ) celkom prirodzene znecitliveli. Tú vlastnosť máme všetci, určite to poznáte aj sami na sebe – keď vaša kamarátka dostane ľahkú chrípku, poviete jej: chúďa moje, to je nepríjemné, lieč sa.  Keď ochorie druhá kamarátka, zareagujete: jeeej, aj ty, chúďa moje?, a keď epidémia skolí do postele desiateho človeka z vášho okolia, empatia je minutá a vy len prevrátite oči: zase niekto ďalší!

Pre onkologického nováčika je však začiatok jeho dlhodobej chemoterapeutickej púte vždy ťažkým šokom a žasnem, že lekárov očividne žiaden odborník na dušu neinštruuje, ako škody na psychike pacientov minimalizovať. Ja som mala celkom šťastie na profíka, ktorý mi TÚ správu povedal najopatrnejšie ako sa dalo a v TEJ situácii, keď som v jeho ambulancii skamenela neschopná slova ani pohybu, bol nesmierne empatický.

Za to legendárnou sa stala „scénka“, keď sa o svojom vážnom stave dozvedela onkokamarátka Mirina. Učí na vysokej škole a výsledky z histológie jej zavolali práve počas prednášky. „Tak teda je to pozitívne,“ oznámil jej veselý anonymný hlas, ako keby išlo o rozhodnutie o pridelení obecného bytu.

Spracovať informáciu, že už bude vo vašom živote všetko inak, je veľmi ťažké. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to trvá niekoľko mesiacov, počas ktorých vám tisíckrát napadne, že nič už nemá zmysel. Pocit nezmyselnosti však nemusí byť patologický. Povedala by som, že v tomto prípade nesignalizuje neurózu, ale je skôr dôkazom toho, že sa stále správame ako ľudia. Vo chvíli, keď vás stojí najviac síl zachovať si zvyšky racionality a ako-tak fungovať ďalej, musíte ešte prísť aj na spôsob, ako o svojom ochorení informovať najbližších.

Viem už dávno, že ak ma niečo vyhodí z rovnováhy – a môže to byť rovnako zážitok prudko pozitívny ako prudko negatívny – musím sa s tým s niekým podeliť. Ako sa dnes výstižne, aj keď nie veľmi spisovne, hovorí – musím ho zdieľať. S dobrými správami je to celkom jednoduché, čo vám budem hovoriť. Dokonca rozprávanie o tom, ako sa mi niečo podarilo, uzatváram básnickou otázkou: a vieš, prečo je to tak? A doplním básnickou odpoveďou: lebo som dobrá!!

Keď mi však pán doktor oznámil, že mám rakovinu, zašila som sa sama doma a dvadsaťštyri hodín som nedokázala túto novinku posúvať ďalej. Až potom som sa ozvala psychologičke Táni Slovjakovej, ktorá si na mňa našla čas okamžite a zastabilizovala ma. Áno, bolo pre mňa dôležitejšie, aby som chytila aký-taký balans a až potom  oznamovala, že je so mnou zle-nedobre rodine, priateľom a pracovným partnerom. Nehrnula som sa do toho. Predpokladala som totiž, že sa preľaknú, že ma budú ľutovať, že sa nebodaj rozplačú a že to ja neustojím. Bol by to pre mňa akurát definitívny dôkaz , že končím.

Ende.

Finito.

Šlus.

Dokonca mame, ktorá má už vysoko po osemdesiatke a dosť vlastných zdravotných problémov, som to ani neplánovala povedať. Keď som po operácii strávila týždeň v nemocnici, vyhovorila som sa z akejsi rodinnej akcie s tým, že som „trochu nachladnutá a nechcem nakaziť ostatných“. Dúfala som, že malými klamstvami si pomôžem aj počas liečby a mama sa vôbec nemusí dozvedieť, že trávim voľný čas na onkológii, no keďže ma hneď pred prvou chemoterapiou onkológ ubezpečil, že prídem o vlasy, priznala som sa jej. Vymýšľať niečo uveriteľné na prudkú zmenu farby a strihu (a neskôr aj na klesajúcu váhu) bolo už nad moje vtedajšie sily. A navyše, mama je síce stará, no nie pribrzdená.

Zhrniem to takto: nikto z môjho okolia sa nechytal za srdce, neprežehnával a ani ma nikto nezačal objímať ako odsúdeného na smrť. Ľudia, pre ktorých som pracovala, Robo Opatovský, či Katka Knechtová, tiež nepovedali: tak sa teda ozvi, keď budeš zas v poriadku. Pritom som na to bola pripravená. Povedali: nič sa nedeje, ak budeš mať pár dní výpadok a to, čo treba, spravíš, keď budeš vládať. Nikdy som sa tak netešila na prácu, ako v dobách, keď mi bolo najhoršie!

Ďaleko od stromu nepadol ani môj syn Michal. Naše roly sa vtedy asi prvýkrát vymenili – ja som bola na pokraji hystérie ako on, keď mu pani doktorka ako štvorročnému zašívala rozbitú bradu a Mišo bol ako ja, keď som ho vtedy presviedčala, ako mu stehy svedčia. Pravidelne sa vyškieral na moju holú hlavu a v očiach nemal ani štipku strachu, že by sa to so mnou malo skončiť inak, ako dobre. 🙂