O tom, ako prekonávať traumu v praxi

Ako novinárka sa programovo vyhýbam klišéovitým otázkam všetkého druhu. Najviac ma dráždia také tie emočné, na ktoré chudák respondent musí tiež odpovedať nejakým hrozným klišé – najhoršia je asi „AKÝ JE TO POCIT?“ Keď si vyhral, prehral, dostal cenu, dožil sa stovky, dobehol posledný do cieľa, zavreli ťa do basy, vydala si sa za milionára v dôchodkovom veku, porodila pätorčatá.

Potom existujú ešte aj nešikovne sformulované otázky, na ktoré respondent  odpovie jedným, maximálne dvoma slovami – áno, nie alebo tak určitéééé.

No a potom sú pomerne zbytočné otázky, v ktorých sa novinár chce dozvedieť nejaké NAJ. Najobľúbenejšia pesnička (otázka pre spevákov), najobľúbenejší film (pre hercov), najvydarenejší zápas (pre hráčov kolektívnych športov), najobľúbenejšie sviatky (pre školopovinný dorast).Veď to je ako keby ste sa mamy spýtali, ktoré dieťa má najradšej. (Áno, presne takto vyzerá klišé v praxi!)

Ani ja nemám rebríček toho, čo bolo pri mojej chorobe najhoršie. Čo bolo najťažšie. Čo bolo najhnusnejšie. Robiť si poradie zlých zážitkov, to by bolo ale naozaj už naskutku šibnuté. Pre mňa to boli len „nepríjemnosti“, ktoré musím zvládnuť. Lebo som sa tak rozhodla. Problémy sú predsa na to, aby sme ich vyriešili. A keď sú vyriešené, tak už neexistujú.

Jasné, že dnes už machrujem, keď to najhoršie mám (snáď)  za sebou. Jasné, že boli dni, keď sa mi triasli kolená, žalúdok sa správal tehotensky a intelekt sa mi zredukoval na prvú signálnu sústavu.

Keď som opustila ambulanciu docenta Pohlodeka s fixným termínom operácie a nejasnou budúcnosťou, bolo jasné aj to, že musím zlú správu oznámiť mnohým ľuďom. V prvom rade preto, aby som s ňou nezostala sama. Veľa vecí ako single baba s odrasteným synom riešim sama, teda vlastne všetky, však áno? 🙂 Ale zásah takouto traumou nemôže človek spracovať sám.

Teória hovorí, že dve tretiny ľudí sa z traumy zotavia spontánne, no tretina môže trpieť jej následkami aj dlho po nej. Vedela som, že hneď to musím povedať najbližším. Dnes môžem povedať, že som bola pripravená na „klišéovité“ reakcie, keď sa budú všetci chytať za srdce, plakať a ľutovať ma a ja sa budem „klišéovito“ stále viac a viac báť že som už nadobro odpísaná. Nič z toho sa nekonalo – mám úplne fasa ľudí okolo seba.

Ako prvej som to oznamovala kamarátke a šéfke v jednom Evite. Že ja teda asi končím s robotou vo vydavateľstve, veď som vlastne jednou nohou v hrobe. Evita mi na oplátku povedala príbehy asi troch svojich priateliek, ktoré podobné ochorenie mali a po polroku sa k svojej práci bez problémov vrátili, takže nech nerobím paniku. Ja mám dokonca na rozdiel od zubárky, učiteľky alebo hoci žeriavničky tú výhodu, že mi k práci stačí počítač. „Keď sa vrátiš z nemocnice, môžeš predsa bez problémov písať z domu. A keď budeš vládať prísť do roboty, tak prídeš. Nevidím v tom žiaden problém.“

Stále ma však držala tá klišé myšlienka, že onkologickí pacienti sú pracovne predsa odpísaní a s neustupujúcou panikou som volala aj Robovi Opatovskému, s ktorým spolupracujem niekoľko rokov, že teda zle je so mnou. Zareagoval však tak isto – „keď sa budeš liečiť, budeš sa liečiť. Nič nie je také súrne, aby to nepočkalo dva, tri dni.“ To isté Katka Knechtová a to isté Paľo Múdry s Danielou Piršelovou, moji ďalší priatelia a kolegovia.

Takže naozaj nikto nerobí paniku len ja?

Nuž áno, JA som bola zasiahnutá traumou, bola to len normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Zmobilizovala som aj svoju dlhoročnú priateľku, povolaním psychologičku Táňu Slovjakovú, venovala sa mi hneď na druhý deň, lebo pochopila, že treba. Táňa urobila pre mňa veľa. Najviac. Stále si ma monitorovala, môj zdravotný stav, moje rozpoloženie. A robí to dodnes. V najbližšom čase jej to v žiadnom prípade nesplatím.

Mala som šťastie na priateľov. Nie všetci, ktorým sa zdôveríte, pochopia, čím prechádzate. A už vôbec nie je ľahké nájsť vtedy rovnováhu medzi kontaktom s tým, čo sa stalo – rozprávaním o tom, myslením na to, analyzovaním –  a odpútaním sa od toho a pokračovaním v každodennom živote.

Prvú noc som trhano spala dokopy asi dvadsať minút a až do operácie som žila len na banánoch, lebo nič iné som z rastúcej obavy do seba nedostala. V zmesi pocitov, ktoré som mala, som dlho nevedela zistiť, ktorá vrstva je tá najspodnejšia. Našťastie tam bola moja viera, že na konci bude všetko v poriadku. Lebo ak to nie je v poriadku, tak to ešte nie je koniec. 🙂