O tom, ako sa mi neplánovane zhoršil stav

Uprostred liečby som prišla o prácu.

Vo chvíli, keď sa práve zastavil devastačný priebeh liečenia, keď som konečne sama začala opatrne veriť tomu, že to možno predsa len prežijem, dostala som ďalší preplesk zo smeru, odkiaľ by som ho nikdy neočakávala.

Do vydavateľstva som sa vždy dovliekla, aj keď mi bývalo grcno. Však som sa v najhoršom prípade zašila na toaletu a tam zhlboka dýchala, aby sa žalúdok upokojil. Z nových liekov ma navyše pravidelne oblievala horúčava – každú polhodinu som sa vyzliekala do trička s krátkym rukávom, aby som sa za päť minút znova obliekala. Keď som začala konečne trochu jesť, nosievala som si jedlo z domu v krabičkách a dzobkala ho opatrne pri počítači…

Cítila som už pár týždňov, že niečo nie je v poriadku.

Že som síce „v kolektíve“ takmer desiatich ľudí, no vlastne celkom sama.

Že okrem zdvorilostnej otázky raz za týždeň „ako ti je“ nie je nikto zvedavý na moje prežívanie.

Že keď mi zavolá Táňa Slovjaková, ktorá chce naopak vedieť všetky podrobnosti, pracem sa s telefónom pri uchu do skladu, aby som onkologickými rečami nevyrušovala skupinku, ktorá práve nad kávou veselo preberá včerajší televízny program, deti, manželov a frajerov. Jasné, že do nej nepatrím.

Zachraňujem si život.

Nezaujíma ma nový seriál, ani kto čo bude robiť na večeru či kto ako dlho nemal sex. Fakt že nie. A je tiež očividné, že moje aktuálne témy zas nezaujímajú túto rozkokošenú skupinku. Sedím pri počítači a robím. Niekedy nevládzem ani telefonovať, lebo hlas treba oprieť o bránicu a tá je blízko žalúdka. Keď to neodhadnem, hrozí, že ma napne pri rozhovore…

Nie som žiadna citlivka ani keď mám rakovinu, takže mi nedošlo, že to nie je normálne. Ani keď ma šéfka vytiahla na kávu mimo officu s tým, že potrebuje „niečo prebrať“, som nespozornela.

Bola stručná. A úplne bezemočná.

Nepadla žiadna otázka týkajúca sa môjho zdravotného stavu. Padli len výhrady týkajúce sa mojej výkonnosti. A tá vraj nestojí za veľa, dozvedela som sa po troch rokoch práce pre túto firmu.

A tak to nemôže byť, pretože na mojom mieste má sedieť človek, ktorý bude makať desať hodín denne. Rozumej, nie niekto, kto sa miesto toho fláka po lekároch a chemoterapiách. Tá istá žena, ktorá mi pred polrokom vravela, nech sa nebojím, že všetko dobre dopadne a nech pokračujem v práci podľa svojich síl a možností, mi teraz oznamovala, že na moje miesto už hľadá nového človeka a vo chvíli, keď ho nájde, mám padáka.

Bolo to kvalitatívne iné, ako keď mi lekár prvýkrát oznámil, že mám rakovinu a čaká ma dlhý proces liečby s neistým výsledkom. Ale intenzita toho zážitku, keď sa v sekunde dozviete, že všetko je inak, bola rovnaká.

Vlastne, ten „cudzí“ lekár bol vtedy nesmierne empatický a chápavý, za to vyhadzov z roboty sa zaobišiel bez týchto nadštandardných tanečkov. Po dvadsiatich minútach šéfka už netrpezlivo pozerala na hodinky.

Nevládala som sa ani pohnúť. Nevedela som argumentovať. Po druhý raz za polroka sa mi zastavili všetky procesy v hlave a tuším na chvíľu aj srdce. Ako-tak som zvládla chorobu s perspektívou ešte najmenej ročnej liečby, no toto nezvládnem! Peniaze odložené „na zlé časy“ som v zlých časoch strovila, Sociálna poisťovňa mi práve vyrubila splácať dlh vo výške takmer dve tisícky, mám na krku pôžičku aj hypotéku a som na to všetko sama.

Stratila som prácu. A stratila som človeka, o ktorom som si myslela, že je mojou priateľkou. Stratila som všetkých, čo so mnou sedeli tri roky v jednom office. Zvláštne, že ak s niekým trávime toľko času, myslíme si, že sú to naši najbližší priatelia.

Odišla som 15. mája 2013. Odvtedy nikoho z nich nezaujíma, či vôbec ešte žijem.

Prežila som to. Nuž, asi zas pomohla moja škorpiónska povaha. 🙂 Zato moja viera v ľudí dostala riadnu frčku do nosa. Niekedy sa jednoducho musíme vzdať tých, ktorých máme okolo seba. Nie preto, že by nám to bolo jedno, ale preto, že je to jedno im.