O tom, ako som nevedela plakať

Posledné dni pred prvou chemoterapiou som sa vyhecovala do polohysterického stavu. Vôbec som nevedela ako niečo také ako chemoterapia prebieha a čo to znamená, keď je po nej človeku zle. Zle ako z pokazenej sviečkovej? Zle ako z pohľadu na kožu na mlieku? Zle ako pri pozeraní televíznych novín? Môj onkológ sa mi pokúsil priblížiť ten stav pripodobnením k telesným pocitom človeka po riadnom alkoholickom záťahu. Mne, slušnému dievčaťu, čo pije len teplé čaje a trikrát do roka počas zimy niečo bylinkové na zohriatie!
Skúsení muži z môjho okolia ma potom zasväcovali do príznakov poopičného stavu, ktorý vraj obnáša hlavne nechutenstvo a žalúdok akoby plávajúci na vode. No super, to som zažila v prvých mesiacoch tehotenstva a bolo to hnusné. Pravá emotívna hemisféra mi spustila samovoľné napínanie na vracanie už týždeň pred chemoterapiou, ľavá racionálna ma nasmerovala do obchodu, kde som si kúpila zelený umelohmotný lavórik, aby som mala do čoho zvracať. Moja dramatická literárna predstava mi vravela, že budem potom bezmocne ležať celé dni na posteli neschopná pohybu, podobne zelená ako ten lavórik, akurát sa možno dokážem z postele vykloniť, keď to na mňa príde, a obsah žalúdka vyložím do lavórika.
Ponevierala som sa posledné dni pred chemoškou po svete úplne bezprizorne. Mišo, môj syn o hlavu vyšší odo mňa, si stále asi myslel, že to len tak drsne žartujem na tému skorej smrti. Vždy ma videl silnú, rozhodnú, akčnú, niekedy možno silene veselú, no nikdy nie zrútenú alebo vystrašenú. Aj keď som sa tak cítila, nedávala som to najavo, aby som nezneistila ešte aj jeho. Teraz ma to akosi silnejšie prikvačilo, na predstieranie sebaistoty nezostal priestor, čas a ani energia. Role sa otočili – tentoraz to bol Mišo, kto si z vážnej situácie robil žarty, aby až taká vážna nevyzerala. A ja som sa potrebovala oprieť o neho.
Ani môj kamarát Robo Opatovský sa už nemohol pozerať na to, ako chradnem na tele aj na duchu a prinútil ma spojiť sa s homeopatičkou Miriam Partlovou, ktorá veľakrát pomohla aj jemu a jeho rodine. Mirka mi prelustrovala celý doterajší život, ubezpečila ma, že všetci jej onkologickí klienti behajú po svete a kompletne mi zmenila jedálny lístok. Spravila to presne v tomto poradí, čiže som to vyhodnotila ako signál, že ak sa budem podľa jej pokynov zdravo stravovať, je vysoká pravdepodobnosť, že ešte chvíľu tu hádam aj pobudnem.
Trošku som sa po Mirkinom razantnom entré do môjho života pozviechala, no tlak na hrudi zostal a nestratil sa ani paralyzujúci pocit, že nič už nemá zmysel. Ani sa ráno namaľovať, ani si nakupovať vajíčka z domáceho chovu, ani utrieť prach na poličkách s CDčkami, ani prezúvať zimné gumy na aute.
Naozaj nemá zmysel vôbec nič. Nič.
Ani plakať.
„Ty si ešte neplakala?“ Zdvihla Mirka obočie, keď som jej to povedala. „Nie. Ani necítim potrebu. Jediné, čo cítim, je strach z blízkej budúcnosti. Bezmocnosť. Hrôzu. Nie je tam nikde priestor na plač.“ Vystískala ma a lúčili sme sa s tým, že jej môžem kedykoľvek zavolať.
15. novembra 2012 vychádzala kniha Slzy otcov. Celú várku som ich podpisovala v utkvelej predstave, že bude moja celkom posledná. Ten môj silený úsmev na fotkách z podpisovačky nemohol snáď nikoho oklamať, radosť z nového literárneho „dieťaťa“ vyzerá naskutku inak. Večer v ten istý deň som neohlásená vybehla do kaderníctva. Čas sa mi kráti, nemá zmysel nechať si po chemoterapii vypadávať po celom byte polmetrové vlasy. „Tak čo, pristrihneme zas ofinu?“ Privítala ma veselo ako vždy Marcelka, zvyknutá na moje náhodné návštevy. „Nie, musíme dať dole všetky vlasy“ Nikdy by som neverila, že poviem túto vetu a dobrovoľne si nechám ostrihať hrivu, na ktorú som bola taká hrdá.
Marcelka pochopila. Počas toho ako z vlasov po pás urobila chlapčenský strih po uši, ma povzbudzovala, že takých klientok má niekoľko, že parochne sú dnes krásne a nikto nič nepozná, že vlasy narastú a že všetko bude zas tak ako predtým. Keď som pri pokladni vytiahla peňaženku, len mávla rukou. „Starala som sa vám sedem rokov o dlhé vlasy, teraz som sa vám postarala o krátke.“
Vtedy a tam to na mňa celé doľahlo. Že už naozaj niet cesty späť. Že sa to začalo. Že vlasy sú už v ťahu. Že aj tú Marcelku možno vidím poslednýkrát v živote.
Rozplakala som sa tam od ľútosti ako malé decko.
Konečne išiel celý ten potlačovaný smútok von tak ako sa patrí. Keď som sa vysmrkala a utrela rozmazané oči, zavolala som Mirke. S informáciou, že „už to bolo.“ Neprekvapilo ju to. „Primiešala som ti niečo do homeopatík, aby sa to spustilo,“ skonštatovala spokojne.
Zvláštne je to priateľstvo s touto dievčinou. Videli sme sa potom na chvíľu ešte raz, no po telefóne ma v nasledujúcich mesiacoch zachraňovala niekoľkokrát. Som ďalší jej onkologický pacient, ktorý stále behá po svete….