O tom, ako som oslavovala narodeniny v nemocnici

Prvú živú absolventku Matematicko-fyzikálnej fakulty som od čias, keď som ju vychodila ja, stretla pred onkologickou ambulanciou na Klenovej len toť nedávno. S čerstvo narastenými blonďavými kučerami a mimoriadne veselou náladou – zásadným predpokladom, aby zapadla do nášho onkokolektívu, kde som zatiaľ ja a Ineska. Už medzi nás patrí aj profesorka matematiky Elenka. Keď sa vyskytneme v čakárni všetky tri naraz, je tam trochu hlučno a na pietne pomery na Klenovej aj dosť veselo. Ono je to totiž tak – všetkým trom „mazáčkam“ je nám už celkom smiešne, keď spomíname na to, ako nám bolo kedysi zle.

Áno, je to taký tradičný kolorit onkologických pacientov baviť sa o tom, čo komu je alebo ako znášate chemoterapiu, rádioterapiu či inú terapiu, ktorú vám naordinujú. Pre nás, čo na Klenovu chodíme už skoro rok, nič nezvyčajné.

Folklór.

Rutina.

Pri odberoch krvi mi už nie je nevoľno zo strachu ako budú vyzerať výsledky, sestričky ma vítajú ako starú známu a sú zvedavé, či už niečo píšem. Zdržím sa tam skôr preto, že po toľkých chemoterapiách (tuším som teraz niekde okolo dvadsiatky) mám už nejaké neposlušné žily a nie je jednoduché dobre ich napichnúť. Však sa aj pani doktorka v aplikárni posťažovala, že celý týždeň jej chodia na chemoterapiu „len samé zlé žily“. No krásne, tak už nie sme pacienti, už sme len „žily“. 🙂

Elenka je dokonca v nejakej fokusovej skupine, ktorej liek netečie do žily 90 minút ako mne a Ineske, ale dostáva ho injekčne, aplikuje sa len päť minút.  My teda strávime na Klenovej s odbermi, čakaním na výsledky a aplikáciou chemoterapie pol dňa, ona je na desiatu už doma. Kvákali sme o výhodách a nevýhodách jedného aj druhého systému, keď som si všimla, že oproti nám sedí manželský pár, muž drží vystrašenú manželku za ruku a nemôžu nás nepočuť. Tri ženy s ultrakrátkymi účesmi sa preveselo bavia o chemoterapii  a o tom, ktorá ju znášala horšie. 🙂

Zamrzelo ma to. Rovnako som sa predsa cítila ja, keď som sedela v tej čakárni v novembri minulého roka ako „nováčik“, nevedela som, čo ma čaká a podobné morbídne reči ma k smrti desili. A to ma nikto nedržal empaticky za ruku, bola to celé sólo jazda. Teraz tu sedí nová pacientka v rovnakej situácii a čaká ju zrejme rovnaká cesta a rovnaké poznanie. A možno ju to aj rovnako „zocelí“ ako nás, pre ktoré rakovina nie je strašiak, ktorého meno sa nevyslovuje, ale obyčajná choroba, ktorej sa vysmejeme do ksichtu.

Oslávim v októbri svoje narodeniny radostne presne tak, ako som chcela pred rokom. Celý ten uplynulý rok, keď som na dlhé mesiace úplne stratila schopnosť vyvíjať akékoľvek intelektuálne úsilie, vymažem ako keby nikdy nebol. Na narodeniny v roku 2012 som ležala v nemocnici dva dni po operačnom zákroku, pri ktorom mi odstránili celý prsník. Áno, taký netradičný darček som dostala. V mobile mi cvakali SMSky plné krásnych želaní a smajlíkov od ľudí, ktorí nevedeli ako sa mi skomplikoval život,  a ja som nemala silu im odpovedať. Telefonáty som nedvíhala – už vonkoncom som nemala kapacitu na to, aby som si vypočula blahoželanie a potom kamarátom vysvetľovala, že som v nemocnici a moja perspektíva je nejasná.

Dodatočne sa všetkým ospravedlňujem.

Na návštevu za mnou nemohol prísť ani môj syn Miško, lebo mal chrípku a ani Ajka, moja sestra, lebo jedno z jej piatich detí dostalo ovčie kiahne a ona mohla byť prenášačom. Lekár ma dôrazne varoval, že si musím strážiť imunitu a vyhýbať sa chorým ľuďom.  Prišli ma tak pozrieť aspoň zdravé kolegyne z vydavateľstva, knižkami z Evitapressu som potom podplácala sestričky. 🙂

V tejto konštelácii chorobnosti v mojej rodine som po piatich dňoch odchádzala z nemocnice sama, domov som prišla sama a imunitu som si celý mesiac chránila sama. Vybehla som len ku svojej gynekologičke, aby mi vypísala PN-ku. Dozvedela som sa, že to bude veľmi dlhá PN-ka. A tiež, že jej „to je ľúto“. Vtedy som nedokázala riešiť čudný spôsob, akým ma zdiagnostikovali a až pri mojej tretej návšteve s hrčkou v prsníku začali konať. Zachraňovala som si život.

Keď som sa zastabilizovala, odrazila od dna a nabehli mi znova aj všetky procesy v mozgu, podala som s pomocou právnika podnet na prešetrenie na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.  Čakáme na výsledok a pripravujeme aj podanie na súd.

Veď vravím, že to bol čudný rok.

Verejne preto prehlasujem, že ho škrtám zo svojho života a vek si budem udávať vždy už len o rok nižší. 🙂