O tom, ako som zistila, že nemusím byť vždy statočná

V 21.storočí ma prekvapuje, koľko je ešte ľudí, ktorí návštevu psychológa považujú za svoje zlyhanie. Keď ich bolí žalúdok, idú ku gastroenterológovi, keď si zlomia nohu, dostanú sa k ortopédovi, dokonca aj keď ich chytí obyčajná chrípka, nemajú hemungy navštíviť svojho obvodného lekára, aby im predpísal lieky. Ak ich však rozbolí duša, z neznámych dôvodov majú pocit, že tú si vyliečia sami.

Tí šťastnejší sú obklopení chápajúcou rodinou a majú po boku empatických partnerov, no dovolím si tvrdiť, že ani ten najoddanejší manžel, najlepšia kamarátka a ani milujúca mama nemôže pochopiť úzkosť, ktorú onkologický pacient prežíva. Vaši najbližší môžu byť vzorovo vnímaví, pomáhať vám a mať o vás strach, no pri najlepšej vôli vám neporadia ako sa nebáť. Ďakujem spätne za klasické povzbudivé „ty si silná, ty to zvládneš“, ale na reálny stav mojej duše nemali tieto slová žiaden vplyv.

Zvláštne, že neovládateľný strach ma premohol po štyroch „červených“ chemoterapiách a takmer polroka po stanovení diagnózy. Dnes už viem prečo. Môj onkológ mi vtedy jednoducho oznámil, že „ideme ďalej“ a že v priebehu najbližších troch mesiacov budem na chemo dochádzať každý týždeň.

Dvanásť dávok nových liekov, ktoré tečú do žily tri hodiny!

O vedľajších účinkoch mi tradične povedal, že bývajú „rôzne“, napríklad stále aj zvracanie. Stuhla mi priotrávená krv v žilách! Môj život sa práve ako-tak ustálil v trojtýždňovom cykle, v ktorom je mi dva týždne naprd a až tretí týždeň konečne začínam opatrne jesť a neklepú sa mi kolená. Dosť nešťastný pomer zlých a dobrých období, ale vďaka celému vesmíru zaň. A teraz mi tuto pán v bielom plášti oznamuje, že sa vôbec nestihnem z chemoterapie vystrábiť, lebo ju do mňa budú liať každých sedem dní.

Snažila som sa byť statočná a bola som aj opatrne pyšná na to, že som „červenú“ fázu zvládla relatívne dôstojne, aj keď s výzorom strýka Festera a figúrou Zuzky Smatanovej. Ale ďalšie tri mesiace nedám! Povraciam sa už vo chvíli, keď mi napichnú žilu, odpadnem, hospitalizujú ma a umriem na dehydratáciu a podvýživu. Bodka!

Racionálna časť môjho mozgu si, našťastie, bola vedomá toho, že jeho emocionálna časť si vybrala najhorší možný scenár a drží sa ho ako kliešť. Ja viem, nenormálna reakcia na nenormálnu situáciu je normálna, ale potrebovala som intervenciu zvonka. Od niekoho, kto rozumie prežívaniu onkologických pacientov a je profesionál. Veď je fyzicky nemožné, aby ste „na to“ nemysleli. Duša stále túži po pocitoch a stále bude hľadať palivo, aby nejaké mala  – zlé či dobré. Problém môže nastať, ak dostane nesprávne palivo. Ani ja som netúžila po útrpných pohľadoch, hladkaní po parochni a prázdnych frázach „určite to nebude také zlé“. Potrebovala som prakticky poradiť, ako to zvládnuť.

O pár dní som sedela u Lucie Alakšovej, psychologičky Ligy proti rakovine, a vysvetľovala jej, z čoho mám aktuálne strach. Kládla mi otázky, ktoré ma nútili ešte presnejšie formulovať môj stav. A viete, čo vyšlo najavo práve preto, že to bol rozhovor a nie zgučená zmeska emócií v mojej hlave?

Nebála som sa ani tak chemoterapie, zvracania alebo nevoľnosti. V skutočnosti som sa bála toho, že zlyhám sama pred sebou. Že ak sa potyčkujem priamo v aplikárni, sestričky ma odvedú na toaletu, aby som nedesila ďalších pacientov a potom budú zvratky po mne utierať, bude to pre mňa najväčšia potupa na svete. V mojich vlastných očiach.

Jasné, také sme presne my „silné ženy“. Čo denne počúvajú „ty to zvládneš“ a už si aj samy o sebe myslia, že si nikdy nemôžu dovoliť zlyhať. Pritom zlyhanie je také ľudské. A hlavne –  zareagovať na chemickú liečbu priamo v nemocnici je také normálne. Pre skúsené sestričky v aplikárni neznamená takýto pacient neestetický problém navyše, sú tam práve na to, aby mu pomohli. Sama som neskôr bola svedkom podobných situácii…

Po rozhovore s Luciou som išla na prvú aplikáciu nových liekov vyrovnaná. Bude ako bude, som pripravená na najhorší priebeh, všetko iné bude pre mňa príjemným prekvapením.

Reakciu som napokon nemala žiadnu. A ani žiadna ďalšia chémia mi už nikdy nezaútočila na sliznice tak agresívne, ako „červená“. Som presvedčená, že aj preto, lebo sa už zubami-nechtami nesnažím robiť dobrý dojem sama na seba.

Už som sama sebou.