O tom, ako to (ne)vyzeralo, že umriem

Taká som bola pyšná na to, čo všetko dokáže moja hlava v sebe skladovať, ako chápe súvislosti, ako vie analyzovať informácie a z analyzovaných informácií syntetizovať informácie nové. Myslím, že sa tomu hovorí intelekt.:) V novembri 2012 som zistila, že som sa precenila, dokonca, že som v istých veciach úplne hlúpa. Naozaj som bola presvedčená, že drastickou operáciou, teda kompletnou mastektómiou, sa môj „problém“ vyrieši a bude pokoj. Že to bolo ťažké a dostatočne kruté a hnusné, ale za pár týždňov sa pozviecham a môj život sa najneskôr do Vianoc vráti do starých koľají.
Trúba som ja bola jerichova! Alebo som už vtedy vnímala veci selektívne, tak, aby ma ešte viac nezraňovali. Môj operatér, aby mi asi uľahčil situáciu, hovoril o karcinóme prsníka ako o ochorení, ktoré má veľmi dobrú perspektívu liečenia, pretože „čo je choré, to sa odreže“. Taký postup sa nedá úplne rovnako uplatniť pri rakovine žalúdka, pankreasu, kože, či iných orgánov, však áno? To by dosť dobre nešlo.
Povzbudená tým, ako rýchlo som sa po operácii vracala do normálu, som celkom nechápala, prečo ma ešte posiela do Národného onkologického ústavu na Klenovu. Však už som predsa vyliečená, nie? Prečo mám ísť na Klenovu, do toho strašidelného zariadenia na kopci nad Kramármi, na konečnej dvestodeviatky? Veď tam chodia len ťažko chorí ľudia! Čo tam mám robiť ja? Som síce dokatovaná ako zákon káže, ale už to predsa bude so mnou len lepšie.
Nemohla som sa viac mýliť.
Nový človek v bielom plášti na Klenovej č.1 sa na hodných dvadsať minút zahĺbil do mojich papierov, dopísal niečo svoje, potom sa obrátil na mňa a zhrnul moju budúcnosť do troch stredne rozvitých viet: „Budete chodiť na chemoterapie, bude vám z nich zle, ale na to dostanete lieky. Do dvoch týždňov po prvej vám vypadajú vlasy. Potom budeme pokračovať rádioterapiou a keďže ste citlivá na hormonálne lieky, bude nasledovať aj hormonálna a biologická liečba. Máte nejaké otázky?“ Po tejto sérii správ mi ešte meral tlak a nešlo mu do hlavy, prečo ho mám taký vysoký.:)
Tak som sa zoznámila s mojím onkológom.
Sestrička mi potom ešte niečo vysvetľovala, ale záznam z toho sa v mojej premúdrelej hlave nezachoval, zas sa mi vypli všetky obvody okrem prvej signálnej sústavy. Bola som v stave, keď som registrovala veci okolo seba, no neuvedomovala som si, že sa ma týkajú. Dokázala som hovoriť dobrý deň, prosím a ďakujem a dokonca sa v primeraných intervaloch aj silene usmiať. Ale to bolo asi tak všetko.
Vyšla som von a žasla nad normálnosťou života okolo. Nemal by sa celý svet zastaviť? Naozaj nevedia všetci tí ľudia, čo sa mi stalo? Mám rada matematiku, pretože vždy ponúka riešenia. Teraz som žiadne nevidela – rozleptá ma chemoterapia, prídem o vlasy, umriem v zúfalom stave do niekoľkých týždňov, takže naozaj nič už nemá zmysel.
Vytiahla som na kávu Fera, mladého muža, s ktorým sme svojho času prežili celkom vzrušujúce chvíle. Nechcela som od neho nič – pomoc a už vôbec nie súcit. Chcela som, aby ma ešte videl v pôvodnom stave, s vlasmi, relatívne zachovalú, po prvom majiteľovi. Však najbližšie asi príde až na môj pohreb a to už pohľad na mňa nebude bohviečo. Ešteže sa toho nedožijem. Áno, takúto melancholicko-melodramatickú náladu som mala.
František mi svojím typickým sarkastickým tónom odporučil, aby som si začala študovať na čo som to ochorela a pridal tiež jednu z tých teórií o tom, aký biznis majú farmakologické firmy vďaka onkologickým pacientom a že keď sa nebudem brániť, dostanú aj mňa. Dosť mi bolo jedno, čo rozpráva, premýšľala som nad tým, kde sa dám pochovať.  Z letargie ma prebral až jeho nečakaný návrh – ak naozaj budem „študovať“ svoju chorobu a zistím, že niekde, kdekoľvek na svete, ju liečia bez toho, aby som musela prejsť celým tým hrozným scenárom môjho onkológa, on to zaplatí. Tentoraz to nemyslel sarkasticky, vraj úplne pokojne bude môj investor.
Prerušila som svoje vnútorné úvahy na tému výhodného nákupu rakvy v predstihu. Bol to šialený nápad, no možno je predsa ešte šanca, že to prežijem a možno aj bez drastických procedúr na Klenovej. Aj tak som však Fera na rozlúčku objala presvedčená, že je to naposledy. On bol trochu viac pri zdravom rozume, lebo večer mi poslal celkom priamočiaru esemesku, ako keby si nevšimol, že svet už nie je to, čo býval: „Vrzneme si?“
Očividne som ho nepresvedčila, že umieram.:)
(pokračovanie na budúce)