O tom, ako všelijako môže vyzerať Silvester

Je to len obyčajný deň ako každý iný. Však je dokonca aj pracovný, akurát sa končí veľkým hlukom. Ľudia sa radujú, že príde nový rok a dúfajú v krajšie zajtrajšky. Ďalším tradičným zvykom je dávať si na Silvestra záväzky: „od Nového roka budem viac čítať, začnem behať, prestanem konzumovať vysokokalorickú stravu, konečne si nechám opraviť štvorku vľavo hore…“

Ja si predsavzatia nedávam. Teda, nie akurát na Silvestra. To, že sa zmení číslovka, ktorou označujeme rok, nie je predsa žiadna extra motivácia. Každý deň sa mení číslovka, ktorou označujeme deň – ak si dám cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, nemám najmenší problém začať s tým v reálnom čase. Na Silvestra 2012 som si však jedno tajné predsavzatie dala. Že ten ďalší rok prežijem!

Nevedel to nikto.

Nikto na celom svete.

Lebo som na Silvestra v roku 2012 s nikým nebola. Zvláštne, nikto vo vydavateľstve sa ma ani zo zdvorilosti nespýtal „a ty kde budeš oslavovať? A s kým?“ Keby mi v krvi nekoloval chemický koktail a keby som pred očami nemala závoj úzkosti a strachu, už by mi asi docvaklo, že niečo nie je úplne v poriadku. Namiesto úvah o medziľudských vzťahoch som si vtedy naordinovala pokoru.

Na Silvestra bola v Bratislave inverzia a teplota hlboko pod nulou. Kto nemusel ísť von, bol rád, že je v teple. Namiesto parochne som si dala na hlavu dve čiapky (jednu priliehavú miesto vlasov a jednu fest teplú) a zašla sa prejsť na Zlaté piesky. Každé leto som trávila s veselou partičkou na druhom „neoficiálnom“ brehu, kde sa schádzajú hlavne naturisti. Takí ako my.

Bolo mi jasné, že sezóna roku 2013 sa ma týkať nebude. A možno sa ma nebude týkať už nič, čo patrí k tomu nádhernému paralelnému letnému svetu na Zlatých pieskoch, len pár sto metrov od rušnej výpadovky na diaľnicu D1. Chcela som našu pláž vidieť. Ešte aspoň raz.

Zaparkovala som na „textiláckej“ strane a prešla ľudoprázdnym areálom k vode a potom popri brehu až na úplne opačnú stranu. Nestretla som ani živú dušu. Nikde. Až na našej pláži som zbadala jedného človiečika zababušeného až po nos. Kto mal vedieť, že je to „náš“ Igor, keď sa väčšinou vídame len v lete a bez textilu? Tiež sa prišiel sentimentálne prejsť na letnú pláž, celkom atypicky ukončenú zamrznutým jazerom. Spod dvoch čiapok mi trčal len nos a oči, no mali asi dostatočnú výpovednú hodnotu, keďže Igorova úvodná otázka znela: „niečo ti je?“

Nuž, nemalo zmysel hrať chrumkavú. Vracali sme sa potom spolu opäť okolo celého jazera a ja som mu porozprávala, čo mi je a tiež, že to zďaleka nie je všetko. Veď ďalšiu, už tretiu chemoterapiu som mala naplánovanú na 3. januára. Nezúčastnila som sa ani tradičného stretnutia nášho naturistického kolektívu na Nový rok na pláži, hoci býva úžasné. Niekto donesie koláčiky od Vianoc, niekto kapustnicu, niekto horúci čaj v termoske alebo čokoľvek iné na zohriatie, niekto iný zas slnečník s karimatkou a ilúziu leta si tak spravíme už prvého januára. Nemala som kapacitu na to, aby som takto pred rokom medzi nich prišla a oznámila im, že moja prognóza dožiť sa skutočného leta je neistá. Nechala som to na Igora. Na Silvestra aj na Nový rok som bola sama doma a snažila sa obmedziť dennú dávku strachu a sebaľútosti na znesiteľnú mieru. Ťažké to bolo veru zadanie. Veď nikto z nás neverí, že naozaj zomrie. Ale každý pozná niekoho, komu sa to už stalo…

Rok, ktorého som sa tak bála, sa končí. A stále som tu! 🙂

V lete po ukončení rádioterapie som dokonca bola párkrát navštíviť našu pláž aj náš netradičný kolektív a nesmierne sa teším, že to spravím aj 1. januára 2014. Vo veľmi dobrej forme. A hlavne vo veľmi dobrom rozpoložení. S plánmi na dlhšie obdobie ako do najbližšieho víkendu. S pocitom, že mám za sebou tvrdý reštart, ale to, čo prišlo po ňom, má kvalitatívne novú úroveň.

Želám vám všetkým, ktorí ste zvládli ťažké obdobie, aby ste aj vy svoje nešťastie vedeli premeniť na osobný rast.

Aby ste svoju osobnú tragédiu dokázali pretransformovať na triumf.

Aby ste naplno žili každý deň. Nielen v roku 2014.

P.S. Fotografia je z leta na našej nudistickej pláži. Medzi našich členov patrí aj pilot, ktorý má občas trasu helikoptéry priamo nad Zlatými pieskami. Občas aj fotí. Záber sa zväčšovať nedá. 🙂