O tom, čo sa môže stať chorému živnostníkovi (1.časť)

Nikdy v živote som nebola dlhodobo chorá. Vlastne, vo všeobecnosti som nebývala chorá. V priemere dvakrát do roka som dostala nádchu, jednu na začiatku zimnej sezóny, druhú na konci, teplomer mám tuším ešte ortuťový a hlava ma naposledy fest rozbolela po dvoch hodinách strávených s Robom Grigorovom. 🙂 V lekárni som si vtedy ani nevedela spomenúť na názov žiadnych konkrétnych liekov (ale možno aj za to môže Grigorov!), akurát som vedela, že jedny z nich sú ružové.

Celý svoj pracovný život som, samozrejme, platila odvody do zdravotnej aj Sociálnej poisťovne a ako zdravá viedla tie známe ironické reči, že bohviekto si ich bohviekde užíva. Ako živnostníkovi, ktorý sa o všetko musí postarať sám, ma z tých takmer dvesto eur mesačne naozaj pravidelne pri srdci pichalo (viac ako z Grigorova!).

Keď sa veci okolo mňa dali do pohybu, ocitla som sa aj ekonomicky v celkom novej situácii, v ktorej som sa okrem behania po vyšetreniach a chemoterapiách, musela bleskovo zorientovať.

Prvýkrát som bola PN.

Nuž, čo už.

Veď je tu štát, ktorý mi za to, čo mu roky odvádzam, konečne pomôže vo chvíli, keď to prvýkrát naozaj potrebujem.

Moja práca spočíva v tom, že udržím prsty na klávesnici a viem nimi zoštylizovať zmysluplnú myšlienku, neznamenalo to teda, že som ako „práce neschopná“ práce schopná skutočne nebola. Napokon, aj onkológ mi povedal, aby som nezostávala zavretá doma – len ja a samé zlé nápady v hlave. Zaoberať sa čímkoľvek iným ako chorobou, napríklad prácou, má liečivé účinky.

Mám vlastne šťastie, že mojou profesiou sú písmenká. Dievčatá a ženy, ktoré sú zamestnané ako učiteľky, predavačky, úradníčky, lekárky, sestričky alebo žeriavničky jednoducho musia zostať doma. No a potom sú ešte také prípady ako Lucia Lepejová (pracuje ako špeditérka), ktorá sa vypísať nedala, aj po chemoterapiách si sediac s roztrasenými kolenami na záchodovej mise namaľovala líčka na červeno ako Marfuša z Mrázika, naordinovala si výraz „nič sa nedeje“ a šla do práce. A to bývali jej krvné testy pravidelne „nezlučiteľné so životom“.

Ak sa živnostník ako ja ocitne na PN, posiela o svojom zmenenom stave potvrdenie Sociálnej poisťovni. V čase práceneschopnosti si nemusí platiť odvody do poisťovní, zastavila som teda platby aj ja a čakala. Sociálna poisťovňa zaregistruje PNku a určí výšku nemocenskej podpory, ktorá má človeku pomôcť preklenúť najhoršie obdobie.

Mne bolo v najhoršom období naozaj najhoršie, a tak som sa veľmi nepozastavila nad tým, keď sa mi po šesťdesiatich dňoch ozvala Sociálna poisťovňa doporučeným listom, aby mi oznámila, že počas tých šesťdesiatich dní „nebolo možné rozhodnúť o nemocenskej dávke“ a berú si ďalší čas.

Krátko na to mi z iného oddelenia poisťovne došiel list s odvolávkou na sériu paragrafov, že mám (najlepšie okamžite) dodať odhlášku z SP za rok 2007, a ak si svoju povinnosť nesplním, hrozí mi pokuta až do výšky 16 tisíc eur.

Koncom januára, v deň, keď som brala už štvrtú červenú chemoterapiu, ma ďalším listom informovali, že „menovaná nie je evidovaná v informačnom systéme Sociálnej poisťovne“!

Namiesto toho, aby som po chemoškách relaxovala a pokúšala sa zjesť niečo, čo môj žalúdok udrží, zháňala som po starých dokladoch roky staré prihlasovacie tlačivo do SP a (našťastie) aj s podacím lístkom na poštu. JA som musela dokazovať Sociálnej poisťovni, že ma má v evidencii a že jej mesačne celé roky platím odvody.

Ozvala sa mi aj zdravotná poisťovňa.

Vraj mám u nich nedoplatok.

Musela som si od Sociálnej poisťovne vyžiadať potvrdenie, že ma registrujú ako práceneschopnú, a s ním som sa ponáhľala na najbližšiu pobočku zdravotnej poisťovne. Tam mi však oznámili, že to je síce fajn, ale im nestačí vedieť, že mám rakovinu a liečim sa. Potrebujú doklad, že mi Sociálna poisťovňa platí nemocenskú.

A tú mi stále neplatila, lebo už štvrtý mesiac sa úradníci nesnažili pomôcť občanovi v núdzi, ale niekoľko oddelení sa hrabalo v mojej histórii, hľadalo chyby (a robilo chyby) a vyhrážalo sa pokutami.

Musela som zdravotnej poisťovni uhradiť nedoplatok a platiť znova odvody každý mesiac. Inak by mi hrozilo zablokovanie účtu a exekúcia.

Bežal už piaty mesiac mojej choroby a žila som z toho, čo som napriek svojmu zdravotnému stavu dokázala zarobiť, a z úspor odložených „na zlé časy“.

Žijem sama. Nemám nikoho, kto by mi povedal: drahá, ty sa teraz lieč a ja sa postarám o chod domácnosti.

Bola som chorá, no nedostávala som žiadnu nemocenskú.

Bola som chorá, no musela som si platiť zdravotné poistenie.

Bola som chorá, no potrebovala som zarobiť na hypotéku, pôžičku, bývanie, elektrinu, plyn, telefón, internet, benzín, lieky, stravu.

A úspory na zlé časy sa blížili k nule…

(pokračovanie nabudúce)

Viac o OZ Amazonky aj na FB stránke.