O tom, čo sa môže stať chorému živnostníkovi (2.časť)

Tomu, akým spôsobom komunikuje Sociálna poisťovňa s radovým živnostníkom, nerozumiem ešte ani dnes, keď už nemám myseľ priotrávenú chemoterapiou. V októbri 2012 som ich informovala o tom, že som na péenke, od januára 2013 som v priemere dvakrát do mesiaca dostala z SP doporučený list s nejakým ich novým zistením, prečo mi nemôžu dať nemocenskú dávku.

Makajú v tej inštitúcii ako o dušu, o tom nemám pochybnosti. Písali mi asi štyria rozliční ľudia. Vždy, keď čosi objavili, vysvetľovala som, posielala dôkazy, že zmätkujú, argumentovala, odvolávala sa. Ani raz mi nikto nezavolal osobne, za to len na listy pre mňa minul štát v roku 2012 aspoň 30 eur.

Nakoniec ma dostali.

Zlomili ma, porazili na lopatky!

Neuveríte ako.

Objavili chybu v daňovom priznaní v rokoch 2005  a 2006. Účtovníčka vtedy len zabudla rozdeliť moje príjmy zo závislej a nezávislej činnosti do dvoch samostatných kolónok. Bola to administratívna chyba, daň zostala tá istá, neoklamala som náš sociálny štát ani o halier.

Podávala som bleskovo na Daňový úrad dve opravné daňové priznania, daňováci s tým nemali problém, keď som im vysvetlila, o čo ide. Že ide o moje prežitie v čase choroby.

Akurát, že Sociálna poisťovňa to neakceptovala a (opäť listom) ma stroho informovala, že nárok na nemocenské dávky nemám a basta. Keď mi už konečne nebolo stále grcno z chemošky, zašla som do ich bratislavskej pobočky osobne. S tým, že to som ja, že ide o mňa, živého človeka, ktorý práve prechádza fázou, keď bohužiaľ isté sociálne zaobchádzanie potrebuje.

Že vôbec nerozumiem tomu, prečo ma práve teraz idú trestať za chybu, ktorú som „spáchala“ pred takmer desaťročím. TERAZ potrebujem pomôcť!

Zavolala som jednej z dám, ktoré mi písali doporučené listy. Prišla aj s mojím fasciklom na vrátnicu, kde mi v prievane od dverí neosobne oznámila, že opravené daňové priznanie neakceptujú podľa paragrafu toho a toho, a že za tie dva roky musím doplatiť všetky platby do Sociálnej poisťovne. Plus úroky z omeškania.

Keby som nebola veľké dievča, naskutku sa tam rozrevem. Oni ma majú vážne v trubke! Nie že nedostanem nemocenskú, ešte mi vyrubia zaplatiť najmenej päťtisíc eur!

A keby som neochorela, zistili by túto „chybu“ o 15 rokov neskôr, keď pôjdem do dôchodku? A doplácala by som úroky za štvrťstoročie?

Zmohla som sa len na tichý protest, že sú Sociálna poisťovňa, že som čakala trochu sociálny prístup. Dáma mi oponovala,  že áno, naozaj sú Sociálna poisťovňa. Ak potrebujem sociálnu POMOC, mám sa teda obrátiť na Sociálny úrad. A že ona predsa musí dodržiavať zákony a kvôli mne sa zavrieť nenechá.

Dovidenia!

Ani štipka empatie, či pochopenia. Nič. Som len otravná stránka, kvôli ktorej musela opustiť teplo kancelárie a zísť medzi plebs na prízemie.

Myslím, že za polroka, čo píšem tieto blogy, je celkom jasné, že si viem robiť žarty aj z tých najvážnejších vecí. Že nájdem humornú stránku aj v čakárni pred ordináciou onkológa, že vždy vidím pohár poloplný, nie poloprázdny. No teraz sa dali do pohybu akési mimoľudské sily, zákon schválnosti, živel akýsi a zloba veci!

Nezlomí ma choroba, ale na lopatky ma dostane štát?

Lebo ma ekonomicky zruinuje?

Naozaj nikoho nezaujíma, že peniaze odložené „na zlé časy“ som strovila, lebo zlé časy dorazili na jeseň 2012? Že stále nevládzem pracovať tak, ako v „dobrých časoch“, že ma ešte čaká ďalšia chemoterapia, ročná infúzna liečba a rádioterapia?

Poznáte určite ten vtip: Myslíš si, že na tebe nikomu nezáleží? Skús nepodať daňové priznanie! V mojom prípade dostal výrazne zvrátený rozmer – štátnym inštitúciám začalo na mne enormne záležať vo chvíli, keď som ochorela. Ale nie preto, aby mi pomohli, ale aby práve vtedy zo mňa vyžmýkali, čo sa dá.

(ešte jedno pokračovanie nabudúce…)