O tom, čo sa môže stať chorému živnostníkovi (3.časť)

Moje peripetie so Sociálnou poisťovňou vyvrcholili v čase, keď som stále chodievala na infúzky každý týždeň a strávila som na Klenovej vždy celý deň. Boleli ma svaly, boleli ma kosti a kĺby, vždy, keď som sa vysmrkala, papierová vreckovka zostala krvavá, akurát na hlave sa mi už objavilo prvé strnisko.

Pokúšala som sa po polroku nedobrovoľného polihovania konečne trochu rozhýbať, veď pri pohľade na moje chudé nohy a ovisnutý zadok mi bolo do plaču. Nie takého úplne zúfalého, ako keď som sa už mentálne chystala do hrobu a svojej veľkej posteli s romantickým baldachýnom  som hovorila „smrteľná posteľ“. Už sa zdalo dosť pravdepodobné, že to prežijem, no čo to bude za život s takým zadkom?!

Pozbierala som prvé sily, ktoré som po chemoškách nabrala, a vyrazila do fitka.

Zlá príhoda to bola.

Moja kondička bola v ťahu, energia sa mi minula po pár minútach a obzvlášť svaly na mieste, kde som bola operovaná, boli stuhnuté a poskracované. Musela som začať naozaj pomaly, opatrne a v malých dávkach (neskôr, počas ožarovania, som mala v cvičení znova päťtýždňovú pauzu, únava ma vtedy úplne vyradila z prevádzky).

Nohy sa mi vždy rozklepali aj vtedy, keď som si v schránke našla oznámenie o uložení zásielky na pošte. V tom čase som intenzívny písomný styk mala len s mojou „obľúbenou“ Sociálnou poisťovňou. Odmietla všetky moje odvolania, nepriznala mi žiadne nemocenské a chystala sa vyrubiť mi doplatok za dva roky plus úroky za takmer desaťročie.

Kto mi pomôže? Kto mi poradí? Kto rozumie procesom v tej gigantickej inštitúcii plnej úradníkov, pre ktorých som len otravná stránka?

Obrátila som sa znova na Ligu proti rakovine. Pre onkologických pacientov poskytuje zadarmo aj služby mediátorky. O pár dní som už sedela v kancelárii u Soni Ďurčovej a vysvetľovala jej svoj komplikovaný prípad. Krútila hlavou, vraj vo svojej praxi sa s niečím takým ešte nestrela. Ale nezdalo sa jej to úplne stratené. Spravila si pár poznámok a sľúbila, že sa ozve…

Mediátori sú výborní vynález, hlavne pre nás onkopacientov. Ja som už životom prefackaná a vedomá si toho, že si vždy a za každých okolností musím poradiť sama.  Alebo musím vedieť, s kým sa musím poradiť. J V tomto štádiu choroby som už bola, chvalabohu, naspäť ukotvená v sebe a pripravená bojovať nielen s rakovinou, ale aj s úradmi. Čo však majú robiť ťažko chorí pacienti, ktorí nemajú dosť fyzických ani psychických síl? Ak ich úradník odbije, často sa pred ním od zúfalstva aj rozplačú, no ich situáciu to nerieši. Bežný človek neovláda zákony, netuší, na čo má nárok, nevie, čoho sa môže dožadovať. Ak mu nejaká teta s dôležitou pečiatkou povie, že sa to nedá, tak jej verí.

Mediátora však nemôže len tak ľahko odbiť. Ten pozná aj predpisy, vyhlášky, dodatky a paragrafy, a pozná aj práva pacienta. Nie je zaťažený emóciou vášho aktuálneho prežívania. Vie preto konať efektívne a racionálne.

Aj mne sa Soňa Ďurčová ozvala po pár týždňoch. Vraj nás osobne príjme šéfka čohosi dôležitého v Sociálnej poisťovni, ktorá sa na ten „môj prípad“ konečne pozrela ako na „príbeh ozajstného človeka“. 🙂

Konečne som nečakala ponižujúco na vrátnici, ale šéfka prišla po nás a vzala nás do svojej kancelárie. Konečne niekto počúval moje argumenty. Konečne sa mi niekto ospravedlnil za to, že Sociálna poisťovňa MUSÍ dodržať zákon a ja budem musieť doplatiť odvody za dva roky. To, čo môžu spraviť, je odpustiť mi penále a rozložiť sumu na šesť splátok.

Nebolo to víťazstvo ani jednej strany, bola to (aspoň pre mňa) znesiteľná remíza. Jasné, veď ako občas cynicky žartujem – som zvyknutá na zlé zaobchádzanie. 🙂

Suma sumarum:

• počas ročnej PNky som nedostala žiadnu podporu od štátu
• ešte aj v tomto období splácam dlh Sociálnej poisťovni
• bez mediátorky by bol taký vysoký, že by som ho splácala do dôchodku alebo skončila v exekúcii

Na jar minulého roka, keď sa toto všetko dialo, som bola rada, že som si práve zachránila holý život. A potom aj aký-taký životný štandard.  Keď som sa zastabilizovala, poučená bezemočným prístupom Sociálnej poisťovne, som začala celkom pragmaticky zisťovať, na čo všetko mám nárok.

Štát si svoje nároky voči mne uplatnil razantne a bez ľútosti. No vôbec sa neponáhľal informovať ma o tom, čo mi ako onkologickému pacientovi prináleží. Dobré rady tohto druhu mám tiež od mediátorky.

Nenechajte sa ani v čase choroby šikanovať, znechutiť, či odradiť, ale hláste sa o svoje práva! Čo viem, zosumarizujem a v najbližších týždňoch to opäť nájdete tu.