O tom, čomu všetkému sa hovorí “vedľajšie účinky liečby”

Onkologické ochorenie, obzvlášť to „naše“, teda karcinóm prsníka, je fakt sviňa. Ono totiž v drvivej väčšine nebolí. Hrčky v prsníkoch bývajú kadejakého pôvodu, takže keď mi lekári deväť mesiacov tvrdili, že „to nič nie je“, nestrachovala som sa.  Zas o to horšie som znášala operáciu a prvú fázu chemoterapie – keď sa úplne cudzí ľudia rozhodli, že si zo mňa mirnix dirnix kus odrežú a vzápätí ma priotrávia svojimi miešanými drinkami s drastickými priamymi a ktovie akými všelijakými vedľajšími účinkami.

Ako laikovi mi to vysvetlili asi takto: rakovinové bunky sú veľmi rýchlo rastúce bunky v tele. Máločomu sa „darí“ rásť v takom tempe, najbližšie za onkobunkami sú vlasy a sliznice tráviacej sústavy. Chemoterapia rýchlo rastúce bunky efektívne zabíja – akurát že nielen rakovinové, ale poškodzuje aj vlasové korienky a všetko od vnútornej strany úst smerom nadol až po hrubé črevo. Preto pacientom v prvej fáze liečby vypadajú vlasy a býva im nevoľno.

Menej drastické vedľajšie účinky sú vskutku pestré. Pravdu povediac, dnes je súčasťou onkohumoru medzi nami onkokamoškami spomínať na to, komu sa čo prihodilo. 🙂 Skúsim teda zosumarizovať štandardné a aj niekoľko neštandardných reakcií na chemickú liečbu tak, ako som ich zozbierala v našom kolektíve:

• Precitlivenosť na pachy – aróma cytostatík mi udierala do nosa hneď za rampou na vstupe do NOÚ na Klenovej. Lucii Lepejovej smrdeli aj parfumy, aviváž a bežné šampóny, Markéte Derdakovej (stále v liečbe) aj voda. Aj jej chuť sa jej zdá byť odporná!
• Prapodivná chuť v ústach – ja som mala pocit, že som práve schrúmala strúčik cesnaku, Lucia tomu hovorí „plechová chuť“, Markéta má drsné ďasná, po tretej chemoške už vníma ako keby zošmirgľovanú sliznicu pažeráka a žalúdka. Občas sa jej z toho nezastaviteľne štikúta.
• Suché oči, suché sliznice – od istého štádia liečby som mávala pohár vody priamo pri posteli, lebo som sa v noci budila s jazykom ako keby prilepeným suchým zipsom k podnebiu v ústach. Musela som ho najprv odmočiť, aby sa uvoľnil. 🙂
• Reumatické bolesti – nie je to skutočná reuma, len sú prítomné všetky jej príznaky. Rozboleli nás kĺby, šľachy aj svaly. Lucia vďaka tomu zistila, kde všade kĺby, šľachy a svaly má! Mne robilo problém vystupovať z autobusu, no aj obyčajné sadanie si na toaletu a potom vstávanie je dodnes celkom náročný proces. Lietam už síce po fitku ako drak, ale nemôžem robiť kliky, lebo úplne najviac ma bolia kostičky v zápästí.
• Únava – najviac na mňa doľahla počas ožarovania. Netrápila ma nijako dramaticky, no ak som sa zastavila, napríklad som si chcela o piatej poobede pozrieť v televízii správy, zaspala som pri nich. A potom o siedmej znova. Lucia bola vyčerpaná oveľa viac, aj obyčajné umytie šálky po káve ju stálo nadľudské premáhanie a vzápätí si na smrť unavená musela ľahnúť.
• Krvácanie z nosa – asi to tiež súvisí s dočasným poškodením slizníc. Počas celej doby liečenia som nemala nádchu, no stačilo si len vyfúkať nos do papierovej vreckovky a zostali na nej červené šmuhy. Ineska Hellingerová pre zmenu krvácala ako zarezaná, dostala na to dokonca nejaké špeciálne nosové tampóny.

• Návaly tepla – naša diagnóza je gynekologická, onkologická liečba  preto navodzuje v tele stav po menopauze, zastavuje sa menštruácia a prichádza pravidelné prehrievanie (raz až dvakrát za hodinu). V zime je to celkom praktické. 🙂

Okrem toho sa ešte v mojom okolí vyskytli tieto úchylky – pálenie záhy, svrbenie pokožky, objavenie sa herpesu ale aj ústup chronického herpesu, opúchanie rúk, priberanie no aj chudnutie, predinfarktový stav (Lucia zas asi trochu vymýšľa. V živote infarkt nemala, tak ako môže vedieť, aký je to pocit?), „tehotenské“ chute na nezvyčajné potraviny. Priznávam, že ma z miery vyviedlo aj vypadané pubické ochlpenie. Dospelá žena „dole bez“ vyzerá dosť pornograficky, aj keď je práve v procese onkologickej liečby. Nehovoriac o nepríjemnom pocite, keď sa mi na telo čudne prilepovali nohavičky – ten som mala naposledy pred pubertou.

Našťastie, toto ochlpenie odišlo ako posledné a vyrástlo ako prvé. Chcelo by to možno ilustračnú fotku, ale asi vám nezostane nič iné, len mi veriť.

Ani náhodou nie je mojím cieľom vydesiť týmto pestrým zoznamom „čerstvé“ pacientky. Chcem dosiahnuť presný opak – aby chápali onkológov, že im naozaj nevedia povedať, ako budú na liečenie reagovať.

Lebo každý reaguje inak.

Chcem tiež, aby boli na vedľajšie účinky aspoň teoreticky pripravené.

Naozaj to nie je také strašné. Napokon, kto má dôvod a chuť žiť, vydrží takmer všetko. 🙂

P.S.

K moru odídem v sobotu!