O tom, prečo nie som pri mori

Krátko pred Vianocami, vedomá si toho, že sviatky budú nekonečné a v januári sa v našej mediálnej branži budú udalosti rozbiehať len pomaly, som prijala zásadné rozhodnutie. Po naozaj mizernom roku si zaslúžim odmenu. Za to, že som to všetko zvládla.  A navyše sama. Áno, boli pri mne a stále tu sú moji priatelia, no na všetko ostatné som naozaj zostala sama.

Mať blízkych ľudí je úžasné, no nie je to to isté, ako mať pri sebe niekoho, kto nikdy neodíde. Nie je to rovnaké, ako vedieť, že ten niekto vás nespúšťa z očí. Že na vás dáva pozor.

To sa nedá ničím nahradiť.

Ale zvládla som to aj ako „sólista“, a aj preto som si povedala, že sa odmením. Zima tento rok nestojí v našich zemepisných šírkach za veľa, a tak si pár dní po Silvestri dám ešte na Klenovej naliať do žíl jednu z posledných porcií „vitamínov“ , obratom si nájdem vkusný last minute a odletím niekam do trópov. Stačí mi dvadsať stupňov, teplé more a nulový kontakt s Bratislavou, ktorú som z čisto pragmatických dôvodov nemohla opustiť takmer poldruha roka. Tých dôvodov bolo hneď niekoľko:

• Počas najhoršej fázy chemoterapie, keď bola moja imunita na dve veci, som sa musela intenzívne chrániť pred všetkými bacilmi aj bacilonosičmi, takže som bola buď zavretá doma alebo v práci. Ak to bolo potrebné, tak aj s rúškou na tvári.
• Od marca do júna som už mala znesiteľnú fázu chemošky, ale musela som na ňu chodiť raz do týždňa celé tri mesiace.
• V lete mi naordinovali ožarovanie každý boží pracovný deň v priebehu piatich týždňov. A povinnosť vyhýbať sa slnku, samozrejme.
• Ešte stále chodím na infúziu raz za tri týždne, končiť by som mala chvalabohu už vo februári.

Až v septembri minulého roka sme si spolu s Inez a ďalšími onkokamoškami dopriali relaxačný týždeň s Ligou proti rakovine, musel sa však vmestiť medzi dve infúzie na Klenovej.

Nesťažujem sa. Len to konštatujem. Dokonca sa môžem pochváliť, že celý ten blbý rok som vôbec nebola chorá. Teda, okrem toho nášho starého známeho „primárneho“ ochorenia. Môžem len špekulovať, čomu za to vďačím – prísnej zdravej životospráve, homeopatikám, podporným výživovým doplnkom, ktoré mi mali imunitu chrániť, litru čistej osmotickej vody, ktorú každý deň vypijem ráno nalačno. V každom prípade som nemala ani obyčajnú nádchu, hoci bežne ma sople chytia aspoň dvakrát do roka.

Skvelé, spokojná som! Zaslúžim si týždeň niekde, kde rastú palmy a nemajú tam wi-fi.

A tak čakám…

Ďalšiu dávku lieku som mala dostať 8. januára  a okolo jedenásteho som chcela odletieť. No som stále doma a čakám.

Na lieky.

Zdravotná poisťovňa mi ich totiž ešte nezaplatila. Nie je to žiadna experimentálna liečba, ale štandardný liek, ktorý dostávajú tisícky pacientok na Slovensku. Napriek tomu sa už tretíkrát stalo, že ho poisťovňa neuhradila načas, a tak ma z Klenovej pekne „nalačno“ poslali domov. Na dlh sa ani onkologické lieky nedávajú.

Ak sa pýtate, či si zodpovedne celý svoj pracovný život ako živnostník hradím platby do zdravotnej poisťovne, tak odpovedám, že áno. Práve pre prípad, že to raz budem potrebovať a okrem toho aj zo zákona musím. Dokonca aj počas PN-ky som si musela platiť dávky do zdravotnej poisťovne (o tom niekedy neskôr), ona sa však kvôli mne fakt nejde pretrhnúť.

A tak čakám na telefonát z Klenovej. Že platba prebehla a môžem prísť na liečbu. Pomáham procesu svojho uzdravovania zo všetkých síl, ale „systém“ ma má naozaj dosť v paži. Myslím však, že to prežijem NAPRIEK tomu, ako sa ku mne ako k občanovi v ťažkej situácii zachovali inštitúcie, ktoré majú pomoc v popise práce (aj o tom niekedy neskôr).

A dúfam, že budúci blog už budem písať niekde v pokojnej zóne v Egypte. 🙂