O tom, prečo som smoklila pred celým národom

Mám výbornú správu.

Mám sa znova na čo tešiť. A odohrá sa to v relatívne vzdialenej budúcnosti, pravdepodobne až začiatkom budúceho roka. Ale to dožijem, to si záväzne tu a teraz sľubujem!

Každého polroka sa musím ísť ukázať môjmu operatérovi (ktorý mi mimochodom ako prvý oznamoval, že mastektómia ma neminie), tak som ho v apríli navštívila. Veľmi bol so mnou spokojný. Chvalabohu. Dokonca až tak veľmi, že mi kvalifikovane oznámil, že ak budem mať o ďalšieho polroka dobré výsledky a mamografické vyšetrenie, môžem ísť na rekonštrukčnú plastiku.

Netreba teda čakať päť či viac rokov po operácii (lebo som počula rôzne termíny), optimálny čas je už aj po dvoch rokoch, juchú! 🙂 Doladíme sa potom s „rozdrapenou Martinčankou“ Luciou Lepejovou a pôjdeme do toho spolu. Som zvedavá, či naozaj zostane pri svojom pôvodnom „rozdrapenom“ pláne nechať si rovno spraviť exkluzívne štvorky. 🙂

Nesmierne ma potešila vízia na skorú plastiku, hoci zas ma budú rezať. Ale určite chápete kvalitatívny rozdiel medzi tým, keď vás režú devastačne alebo esteticko-rekonštrukčne.

V dobrom rozmare som nadšená súhlasila s nápadom televízie JOJ, ktorá do svojho pripravovaného ranného vysielania vymyslela nádhernú novinku – človek poďakuje niekomu, kto mu vstúpil do života a pomohol, tak, že mu prinesie raňajky priamo na pracovisko. A že hľadajú pacienta Národného onkologického ústavu na Klenovej v Bratislave, ktorý by s moderátorom, catteringovou spoločnosťou a kamerou zašiel za sestričkami na oddelenie ambulantnej chemoterapie.

Výborný nápad, vravela som si. Toľkokrát som uvažovala nad tým, ako dať tým snáď dvadsiatim sestrám, ktorým som rok a pol pravidelne prechádzala rukami, že na nich nikdy nezabudnem. Môj spomienkový optimizmus odfiltruje dobré od zlého, zlé hodí do koša a rýchlo na to zabudnem. Dobré zážitky mi v hlave zostávajú. A tie so sestričkami z Klenovej, ktoré všetky do jednej vedia povzbudiť každého pacienta, uľahčiť mu zákrok v aplikárni, pochváliť každý pokrok v liečbe, poradiť, zdieľať, poklebetiť, usmiať sa – tie sa nikdy nevymažú.

Bude to úžasné prísť za nimi teraz, keď som už BÝVALÝ pacient. Bez problémov si na to privstanem tak, aby sme o šiestej ráno mohli nakrúcať. 🙂 Skôr, než sa začne klasický deň v aplikárni, potom majú už sestričky frmol. Napokon, už pred šiestou boli prví pacienti v čakárni, hoci ordinovať sa začína až po siedmej.

Cítila som, že úľava z toho, že som tu už len ako hosť, ma premáha už na recepcii vynovenej ambulantnej chemoterapie. A vzápätí som pochopila, ako to robieval „anjel Vilo“ v Modrom z neba, že vždy zachytil slzy. Však aj ja som sa rozrevala ako také teľa. 🙂

Nikdy počas tých snáď sto návštev na onkológii sa mi to nestalo. Bola som v kŕči, bolo mi zle, bola som na pokraji hystérie aj odpadnutia od strachu. Bála som sa tak, že sa mi kamsi hlboko ukryli žily a sestričky mi museli dobrých desať minút  púšťať na ruky horúcu vodu z vodovodu, aby sa ukázali…

Ale neplakala som.

Plačem zásadne, až keď je po všetkom!

Vystískal ma aj môj onkoMUDr., ktorý síce asi pacientov v slzách videl počas svojej dlhej  a úspešnej kariéry tucty, ale tipujem, že len málokedy to boli slzy radosti. Navyše mi už dovolil tetovanie obočia, tak som mu ho mohla predviesť v celej nádhere a nebáť sa, že si ho rozmažem pri utieraní uplakaných očí. 🙂

Odchádzala som, keď sa už chodby oddelenia ambulantnej chemoterapie zaplnili pacientmi. Keď sa kamera vypla, keď aj „moje“ sestričky doraňajkovali a rozišli sa do ambulancií, aplikárne a odberovej miestnosti.

Začal sa ďalší všedný deň na onkológii.

Už nie som jeho súčasťou.

A to je dôvod na očistný plač hocikedy.