O tom, prečo tancujem na Sladké mámení

Áno, viem veľmi dobre, čo mi chcete povedať. Že nový blog tu mal byť už pred týždňom, veď tak to harmonicky funguje viac ako rok. Nuž, nebol. A dôvod prečo nebol je celkom prozaický – nechcelo sa mi písať. Asi opäť tuším, čo by ste mi chceli na margo tejto argumentácie povedať. Že kto to kedy videl verejne sa vyhovárať na lenivosť! Ja ju mám však už viac ako týždeň naordinovanú a ak mám povedať pravdu, vôbec mi spočiatku nešlo nemyslieť na nič dôležité (napríklad na blogy). Lebo oddych pri práci, ktorou sa živím, má naozaj podobu nemyslenia. 🙂

A tak nemyslím na obsah toho, čo chcem, musím, či potrebujem napísať.

Nemyslím na to, čo zostalo nedopísané.

Nemyslím na termíny.

Nemyslím dokonca ani na to, či sa kvôli tomu niekto na mňa nenahnevá (lebo dodržiavanie termínov je mojím poznávacím znamením).

Až do polovice októbra myslím totiž výlučne iba a len na svoje dobro!

Som v kúpeľoch. Všetky máme nárok na tri týždne kompletne hradenej kúpeľnej liečby po ukončení liečby onkologickej, a tak som sa presunula z hlavného mesta do Lúčok kúsok od Ružomberka. Máčajú ma tu aj trikrát denne vo vodách síranovo-hydrouhličitanových aj vápenato-horečnatých, masírujú ručne a aj špeciálnymi prístrojmi, cvičíme v bazéne aj v telocvični, s novými kamoškami  podnikáme túry do okolitých dolín a po večeroch tancujeme na hudbu miestneho dídžeja v kúpeľnej dvorane, čomu sa kvetnato hovorí „tanečná terapia“. 🙂

Okrem toho nemusím robiť nič. A to je podľa slov tunajších lekárov ten úplne najdôležitejší rozmer kúpeľnej liečby.

Ja som potrebovala asi päť dní na to, aby som sa prestala stresovať tým, čo sa stane, ak nebudem tri týždne pracovne k dispozícii. Miestny vzduch spôsobil, že som dospela k rozhodnutiu, že sa svet nezrúti. K rovnakému záveru postupne prišli aj onakvejšie prípady ako som ja – mama štyroch detí alebo moja spolubývajúca, ktorá sa už štyri roky dennodenne stará o svoju mamu po mozgovej príhode a vyčítala si, že ju načas presunula do nemocnice na oddelenie starostlivosti pre dlhodobo chorých.

Naše dennodenné highlighty sú tri – raňajky, obed a večera.

Videla som prvýkrát v živote celý jeden diel Paneláku.  Aj s reprízou na druhý deň.

Ale aj futbalový zápas miestnych dorastencov s dorastencami zo susednej obce.

Rovnako prvýkrát v živote som vyskúšala brušný tanec (a zamilovala sa do neho).

Namaľujem sa len keď podnikneme výpravu na „tanečnú terapiu“ a úplne nepochopiteľne tancujem na Sladké mámení, hoci milujem Sade, Tonyho Bennetta, Faithless a Petra Lipu.

A začínam inak chápať význam frázy „čo s načatým večerom“. Lebo v kúpeľoch to znamená „ako vyplniť čas od večere (17:30) do vysielania Ferihe (21:30)“.

Nevediem intelektuálske debaty, nesledujem správy, neanalyzujem  prieskumy voličských preferencií, dokonca som lenivá aj čítať knihy dovolenkového charakteru. Môj mozog stresovaný v nedávnom období chorobou, strachom z budúcnosti, ekonomickou neistotou, sociálnou izoláciou a sem-tam aj hektickou prácou konečne vypol. Viem to potvrdiť úplne zodpovedne. Nedokážem si totiž spomenúť na PIN vlastného telefónu, a tak som v tejto dobe dostupná naozaj len autom po ceste E50 smerom od Ružomberka cez Liskovú a Liptovskú Teplú.

OK, potvrdzujem aj to, že som sa tu stretla so ženami s rovnakou diagnózou ako ja, no s úplne odlišným prístupom k životu aj k ochoreniu, ktoré máme spoločné.  A preto ešte jeden kúpeľný blog určite bude…