O tom, že 230 kilometrov je len číslo

S Luciou Lepejovou sa poznáme od čias, keď som začala písať blogy. Ozvala sa mi v septembri minulého roka krátko potom, čo boli zverejnené prvé tri, či štyri. Že to isté, čo sa stalo mne, sa stalo aj jej. A ešte aj presne v tom istom čase. Obe nás diagnostikovali neskoro, keď bol nález už kritický. Obe sme museli podstúpiť mastektómiu, chemoterapiu aj rádioterapiu. Prišli sme o vlasy. Báli sme sa o vlastný život, no vedelo to len pár najbližších. Lebo sme sa rozhodli, že sa len tak nedáme a budeme depresívnym myšlienkam vzdorovať zo všetkých síl. Hoci aj pomocou cynizmu a sarkazmu.

Lucia mi napísala, že ak by vedela zachytiť, ako prežívala to, čo sa jej stalo, urobila by to presne tak isto ako ja.

Že jej čítam myšlienky. 🙂

Spoločné sme mali aj to, že sme sa prihlásili na tú istú relaxačnú týždňovku Ligy proti rakovine, takže o pár týždňov sa Bratislavčanka a Martinčanka osobne stretli v Smižanoch.

Tvrdím, že nič z toho nebola náhoda. Naše domovy sú od seba vzdialené 230 kilometrov, no odlišné máme naozaj len miesto narodenia a bydlisko.

Vlastne, ešte v jednej veci je medzi nami rozdiel – zdá sa, že Lucia má lepší nos na ľudí ako ja. Nos podobný tomu jej nosu by som fakt silno potrebovala. Veď kým ja som uprostred liečby zo dňa na deň prišla o prácu a bývalí kolegovia odvtedy nie sú ani len zdvorilostne zvedaví, ako sa mi darí a či som to vlastne vôbec prežila, „rozdrapená Martinčanka“ má úplne inú skúsenosť. Keď to všetko prehrmelo, do roka a do dňa od začiatku liečenia, zapili všetci Luciino víťazstvo nad chorobou šampanským.  A ešte každému osobne poďakovala. Písomne. Mailom.

Neviem, čo sa krenkuje, však nepíše až tak zle. 🙂

„Uplynulý rok bol najhorší v mojom doterajšom živote. Moji najbližší o tom vedia svoje. Stálo by za to úplne ho vymazať z mysle, no je veľa dôvodov, prečo to neurobiť. Asi je to naozaj tak, že všetko, čo sa nám stane, sa deje z nejakého dobrého dôvodu.

Môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že ľudia v ťažkej situácii prehodnocujú svoje priority, robia si poriadok v hodnotách a chcú sa stať lepšími. Aj ja som to tak cítila.

Viem, že prvé fázy choroby sú zákonite spojené s veľkým stresom a strachom, niekto na ich zvládnutie potrebuje odbornú pomoc. Niekomu však nepomôžu ani psychológovia, lebo to „zabalí“ hneď na začiatku.

Ja som to nikdy nechcela a ani som to nikdy nespravila. Mizerný rok 2012 tak nemusím mazať zo života. Lebo pri mne vždy stáli „moji“ ľudia.

Prvý v zástupe je môj najdrahší manžel Majo. Naozaj to poňal vážne – v dobrom ani v zlom, v zdraví ani v chorobe nezlyhal a manželský sľub splnil do bodky. Občas som mu to naozaj neuľahčovala, ale odolal a spolu s ním celá moja rodina. Aspoň som sa uistila, že ma milujú takú, aká naozaj som. 🙂 

Hneď za nimi sú moji drahí kolegovia a kolegyne (a súčasne moji blízki priatelia). Vďaka nim boli moje najťažšie dni usmiate, vďaka nim som nemusela premýšľať nad tým, „čo keby…“, vďaka nim sa môj život až tak veľmi nezmenil, vďaka ich ochote, ústretovosti a láskavosti som celé to hnusné obdobie niesla ľahšie.

Vďaka Zuzke Milanovej, ktorá sa vždy starala o to, aby bola moja myseľ správne „presmerovaná“.

Vďaka Zuzke Beňovskej, ktorá ma vždy trpezlivo vypočula, keď som sa jej zverovala s mojim trápením.

Vďaka Marte, ktorá ho ticho niesla so mnou.

Vďaka Petrovi, ktorý svojským humorom dokázal zahnať aj najmenší náznak mojej horšej nálady.

Vďaka môjmu šéfovi Jarkovi ktorý pomohol vždy, keď som mu to dovolila. 🙂 Dva mesiace som chodievala na ožarovanie z Martina do Žiliny počas obedovej prestávky. Ak ma nemal kto odviezť, spravil to práve on.

Vďaka nášmu riaditeľovi Leovi. Keď som v práci oznámila, že som smrteľne chorá a netuším, čo so mnou bude (iba že asi nezomriem zajtra, lebo onkologička povedala, že liečba bude náročná a DLHÁ), pán riaditeľ povedal, že mi spravia home office. Budem pracovať z domu a len toľko, koľko budem vládať.

Viem, že v najbližšej dobe vám to nesplatím. Musíte si tak, drahí kolegovia, vystačiť s tým, že vás mám úprimne a nadovšetko rada.“

A toto bol ešte dodatok pre mňa:

„Po chemoterapiách som nebola schopná pracovať na plný plyn, napriek tomu som stále dostávala normálny plat a ešte aj odmeny. :) Moji kolegovia sa vždy pýtali ako sa mám, ak som zostala deň či dva doma, vždy mi niekto zavolal a zisťoval, či som v poriadku, či niečo nepotrebujem. Viem, že ich moja choroba veľmi vzala, ale nikdy ma neľutovali. Vždy boli veselí a tvárili sa, že o nič nejde. Myslím, že mi od začiatku verili, že to dám. Boli skvelí. A stále sú skvelí. Ale ako vieš, Evi, ja sa obklopujem len skvelými ľuďmi. 🙂“

Nuž, ako vieš, Lucka, liečivý účinok na mňa malo aj to, že ma od minulého mizerného roku v našich životoch medzi nich tiež počítaš.