O tom, že amazonská nátura (bohužiaľ) nie je infekčná

Do kúpeľov som sa fakt tešila. Niežeby som fyzicky či psychicky vyflusnutá potrebovala urgentne vypnúť a odpojiť sa od všetkého, čo sa mi spája s prácou, rodným hlavným mestom a chorobu. Jednoducho, mám rada zmeny (hlavne tie k lepšiemu) a predstava, že sa o mňa celé tri týždne bude starať niekto iný, trikrát denne mi pripravia teplú stravu a medzitým ma ešte budú hýčkať máčaním vo vode a masážami, bola veľmi lákavá.

Nabehla som na kúpeľný režim celkom hladko, ba priam radostne, navyše s túžbou zapadnúť inkognito do kolektívu pacientok zo všetkých kútov Slovenska, najrôznejšieho veku a s pestrými gynekologickými diagnózami. Socializujem sa rýchlo. Profesionálna novinárska deformácia ale predovšetkým celkom obyčajná zvedavosť spôsobuje, že nemám hemungy začať rozhovor aj s cudzím človekom. Veď každý jeden z nás je nositeľom príbehu, viac či menej pestrého, dlhšieho či kratšieho. V Lúčkach som si ich vypočula kvantum – pri stole v jedálni, v bazéne pri mammologickom cvičení, na túrach po blízkych vrchoch a dolinách, keď sme si spravili outdoorový program cez víkend. Väčšina príbehov, ktoré som počula, mala spoločné črty.

Dve.

Strach a pasivitu.

Stretla som ženy, ktoré majú rovnakú diagnózu ako my – Amazonky, no amazonská „výbava“ im chýba. Poddali sa chorobe. Hanbia sa za ňu. Považujú ju za trest, za svoje zlyhanie, za postihnutie, ktoré ich vylúčilo spomedzi „normálnych“. O tom, čo skutočne prežívajú, nehovoria ani svojim najbližším a do kúpeľov prišli v stave hlbokej depresie a odovzdané svojmu osudu.

Nebojujú. Neusmievajú sa.  Používajú slová nemôžem, nevládzem, nechce sa mi a to sa nedá.

Po večeri (o pol šiestej!) odchádzajú na izbu, lebo procedúry počas dňa ich vyčerpávajú. „Potom som sa zapozerala do Súdnej siene, Búrlivého vína, Farmy, Paneláku, Ferihe, Pošty pre teba (doplňte si podľa vlastného televízneho vkusu) a už sa mi nechcelo ísť von,“ dozviete sa na druhý deň.  Pohybujú sa minimálne, problémy im robia triviálne rehabilitačné cviky, fitlopta je ich úhlavný nepriateľ. „Nemôžem spraviť drep, lebo som stará,“ oznámila smrteľne vážne v telocvični dáma, ktorej by som pokojne ako vrstovníčke tykala. 🙂 Po týždni posadili k môjmu stolu novú, celkom zdravo vyzerajúcu pacientku. Náš úvodný rozhovor si pamätám celkom presne:

„Ahoj, vitaj medzi nami – pacientmi. Budeš si to tu užívať.“

„Užívať? Ja sa bojím!“

„A z čoho máš strach?“

„Z toho, čo ma tu čaká.“

„V kúpeľoch?!? Však kúpanie. Relax. Oddych. Čo sa ti na tom zdá byť strašné?“

„Všetko.“

„Povedz mi tri veci, ktorých sa bojíš.“

„Ja neviem.“

„Tak mi povedz jednu vec.“

„Bojím sa všetkého.“

S mojím mentálnym postojom, keď vždy vidím pohár poloplný, keď neriešim minulosť (lebo ju už nezmením) a neobávam sa budúcnosti (lebo nikto z nás nevie, či sa mu život v sekunde nezmení hoci aj zajtra) a s mojimi pozitivisticko-cynickými rečami som na časť osadenstva pôsobila ako zvestovateľ novej viery, no na inú časť zas ako veľký pokušiteľ v malom ženskom tele. 🙂

Zvláštne, že toľkí ľudia považujú za prejav empatie, keď vás stiahnu na svoju trpiteľskú úroveň a vy potom máte pekne trpieť spolu s nimi. A ani za nič na svete nechcú vyskúšať, aké to je na úrovni, kde sa pestuje čierny humor, optimizmus a radosť z každého jedného dňa na svete.