O tom, že čistej depke sa nedá vyhnúť – 1. časť
Dozvuky chemoterapie, rádioterapie, biologickej, hormonálnej a čojaviem ešte akej liečby, čo do mňa zdravotnícky systém napumpoval a ešte pumpuje, stále jemne pretrvávajú. Po roku od toho najhoršieho mávam stále „reumaticky“ boľavé malé kĺby v rukách aj kostičky v členkoch, obzvlášť ráno zatuhnuté svaly a zhruba každú polhodinu ma obleje horúčava. To posledné považujem v tejto ročnej dobe tak trochu za bonus – je to ako keby niekto vo mne škrtol zápalkou a za pár sekúnd ma teplo kvalitne prehreje, aj keď je teplota okolia mínus desať.
Všade už bol sneh, dokonca aj v centre Bratislavy, keď ma môj onkológ pred rokom poslal na Heydukovu na scintigrafické vyšetrenie. Toto cudzie slovo som dovtedy nepoznala a ako jedno z mála ma na smrť vystrašilo. Scintigrafia je (laicky povedané) dôkladný a kompletný röntgen všetkých kostí a robí sa v prípade, keď je riziko, že by sa rakovina rýchlo a agresívne mohla rozšíriť a uchytiť aj na inom mieste. Napríklad až v kostiach.
Tri dni som už nemala vlasy, čo som si odrevala vždy, keď som sa doma pozrela do zrkadla. Predstava, že musím ísť na ďalšie strašné vyšetrenie a na jeho konci môže byť aj zistenie, že mám rakovinou rozožraté kosti, ma opäť vrátila do úvah, že smrť je vlastne celkom blízko…
Nevyspatá, vydesená, neschopná nič normálne zjesť, so smiešnou čiapkou na hlave, ktorá mala maskovať čerstvo holú hlavu, som prvýkrát v živote vstúpila na pôdu Onkologického ústavu svätej Alžbety na Heydukovej ulici a v čakárni pred scintigrafiou som druhýkrát vo živote stretla Inesku. Veľmi silno sme sa museli zamyslieť, že len pred tromi týždňami nás sestrička Martuška zoznamovala tesne pred našou prvou chemoterapiou. Vlastne, ani sme nevládali. Alebo sme to považovali za už zbytočnú spoločenskú konvenciu. Aký má zmysel pýtať sa na deti, prácu, blížiace sa Vianoce, keď sa o pár hodín môžete dozvedieť, že darčeky si dlho neužijete?
Bolo nás tam v ten deň osem, viac pacientov sa stihnúť nedá. Skoro ráno nás nechali všetkých vypiť kontrastnú rádioaktívnu látku, a potom sme mali piť veľa vody, aby sa čo najskôr dostala tam, kam treba.
Do kostí.
Potom vás šupnú pod obrovskú kovovú platňu so strohým názvom Detector. Videla som ho len rozmazane, platňa sa zastavila pár milimetrov od môjho nosa. Aj v truhle je väčší komfort. Detektor sa presunul od nosa k nohám, zakrúžil okolo mojej hlavy, potom okolo hrude. Aj zima mi bola ako v truhle. Sestrička si to všimla a prišla ma prikryť dekou.
Ja som nemohla, aj keby som chcela. K železnému ležadlu ma totiž pripútali. Nebolo to nič osobné a ani som sa nezbláznila – ak má Detector na konci vypľuť použiteľné výsledky, pacient sa nesmie hýbať. Aj Inez rozumela tomu, čo s ňou budú robiť, ale ubezpečenie sestry, že ju Detector určite nezošrotuje a určite bude môcť stále komfortne dýchať, jej nestačilo. Nemohla dýchať. Vlastne, chytila celkom slušný hysterický záchvat z uzavretého „truhloidného“ priestoru. Až keď ju otočili na brucho a nemohla tak vidieť kovovú platňu, vyšetrenie zvládla.
Detector krúžil okolo každého z nás trištvrte hodiny, naozaj si nás obzrel zo všetkých uhlov a prenikol do špiku kostí. Bála som sa spýtať na výsledok. Posledné dva mesiace som na moje otázky dostávala len zlé odpovede. Čo ak teraz príde ďalšia, ešte horšia? „Pošlem informáciu na budúci týždeň vášmu onkológovi,“ oznámil mi bez vyzvania lekár spoza Detectora. „Nevidím tam ale nič. Teda, okrem primárneho ochorenia. Nestretávajte sa dnes už so žiadnymi ľuďmi, ste rádioaktívna, mohli by ste ich ožiariť. Choďte domov a stále veľa pite, voda vyplavuje nežiaduce látky z tela.“
Môj pád nadol sa zastavil. Stačila na to celkom obyčajná veta s dvoma zápormi „nevidím tam nič“. Dala mi dôvod zas sa raz vyplakať.
Rádioaktívnymi slzami.
Bol to iný plač ako deň predtým nad vypadanými vlasmi. Zúfalý, ale uvoľňujúci.
Ako keď narazíte na dno.
Ako keď pochopíte, že horšie to už byť nemôže.
A buď sa pokúsite od dna odraziť alebo na ňom zostanete.
Comments are closed.