O tom, že ešte chvíľu nebudem celkom kompletná

Dali sme si ďalšiu stretávku.

V októbri nás naše onkokamošky navštívili v Bratislave, tentoraz sme vo dvojici s Inez vyrazili my za nimi do Martina. Čakala nás nastúpená vytešená jednotka – Lucia, Miška plus Gabika Sýkorová, šéfka martinskej pobočky Ligy proti rakovine. Práve v jej krásnom zrekonštruovanom domčeku, ktorý vyzerá ako mladšia sestra toho bratislavského, sme mohli dočasne sídliť. Využiť kuchynku, požičať si knihy, zacvičiť si v telocvični alebo vyskúšať netradičný drevený masážny prístroj, ktorý vymasíruje naozaj všetko!

A hoci bol piatok podvečer, Liga sa za chvíľu zaplnila ľuďmi. Prišli „len“ počúvať hudbu. Vážnu hudbu. Skúsený „lektor“ vždy povyberá tie najlepšie kúsky, ku ktorým sa viaže aj nejaký príbeh, porozpráva o živote autora. Znie to možno trochu oldschoolovo, no len pre tých, čo nemajú potuchy, ako sa o onkopacientov starajú na Lige proti rakovine. Alebo nemajú potuchy, čo títo pacienti zvládli a aké „obyčajné veci“ im pohladia dušu.

Naša štvorka za dva dni podnikla výpravu k Šútovskému vodopádu v snehu vyše členkov, exkurziu Martinom,  zahriali sme sa horúcim čajom v predvianočnej atmosfére a dali sme aj naše obľúbené a pomaly tradičné červené suché. Pri ňom spadli zábrany aj z Mišky, čo som spoznala podľa jej návrhu, aký som ešte naskutku doteraz nikdy nedostala: „Poď so mnou na vécko, ukážem ti svoje kozy.“ 🙂

Nebolo to, samozrejme, nič proti ničomu. Miška ako prvá z nás absolvovala rekonštrukciu dokonca oboch prsníkov, bola som teda silno zvedavá, ako to vyzerá „naživo“. Pred pár týždňami som (trochu v predstihu) navštívila plastického chirurga, ktorý mi na fotografii ukázal taký dokonalý meisterstuck, že mi skoro oči vypadli. Asi si to všimol, lebo ležérne dodal, že nie úplne všetky kúsky sa mu takto podaria. Použil pritom ten druh ležérnosti, z ktorého bolo jasné, že štatistická pravdepodobnosť, že mu to nevyjde práve v mojom prípade, sa blíži nule.

Och, nesmierne motivujúce to bolo! Aj to, čo mi ukázala Miška. Mám tak ďalší nový dlhodobý cieľ. Ten prvý, ktorý som si dávala takto pred rokom, bolo nevzdať sa a prežiť. Veriť, že to dobre dopadne a nenechať sa zlomiť strachom. Veď náhla strata nádeje a odvahy môže mať na človeka smrteľný účinok.

Druhým cieľom je zavŕšiť liečbu rekonštrukčnou operáciou. Tá sa robí najskôr po dvoch rokoch po doliečení (a prepláca ju zdravotná poisťovňa), takže sa s Luciou asi zladíme a dáme ju niekedy na jeseň 2015.  A necháme si spraviť exkluzívne štvorky!  To netvrdím ja, ale tá večne rozdrapená štyridsaťkilová Martinčanka. 🙂  Márne jej vyčítam, že asi nie je kompletná. Vraj si mám počkať do jesene 2015, keď sa nechá znova skompletizovať.

Aj Inez má už iné starosti ako úporné nevoľnosti pri červenej fáze chemoterapie. Na benzínke sa zahľadela do makety Beara Gryllsa v životnej veľkosti a vôbec jej neprekážalo, že známy dobrodruh, spisovateľ, televízna hviezda a motivátor je len dvojrozmerný. Vraj je to ten správny „chlap Chlap“, aký by sa jej v domácnosti aj v živote všeobecne nesmierne zišiel.  Paradoxne pod Šútovským vodopádom, kde sa medvede pohybujú pomerne často, bola zrazu z predstavy, že stretne ozajstného „beara“, celkom ľaknutá. 🙂

Najbližšie sa asi stretneme znova v Bratislave a na tunajšie vyhlásené vianočné trhy zavoláme aj ďalšie onkokamarátky, s ktorými sme sa zoznámili na relaxačnej týždňovke Ligy proti rakovine. A určite to nebude naša posledná stretavka. Navždy nás spája niečo, čomu človek „zvonka“ nikdy úplne neporozumie.

Každý, kto vstúpi do nášho života, je pre nás testom, trestom alebo darom. Ďakujem, dievčatá, že po dlhej fáze testovania a statočného vytrestania som dostala toľko darčekov!

P.S.

„Skompletizovaná“ Miška súhlasila s tým, aby jej operáciu snímali kamery. Ak to stihnete, pozrite si ako vyzerá rekonštrukcia prsníka v utorok 3. decembra po 21:00 na Dvojke.