O tom, že je nás veľa

Do chvíle, než som ochorela, som mala pocit, že rakovina sa MŇA netýka. Jasné, aj ľudia v mojom okolí na ňu umierali a umierajú, aj tí starší, no aj mladší ako ja. Aj blízki priatelia a kolegovia. Vždy to mnou otriaslo, na môjho kamaráta a dlhoročného šéfa vo Fun Radiu Tibora Hlistu myslím naozaj každý deň. Gabo Drenka, fantastický chlapec z hudobného vydavateľstva EMI, má dodnes „živý“ profil na Facebooku. On je už tri roky pochovaný, no jeho konto nemá kto zrušiť, dokonca nám sociálna sieť so železnou pravidelnosťou pripomína, že „žije v: Bratislava, Slovakia“ a deň jeho narodenín. Vtedy pribúdajú na jeho profile spomienky priateľov, Gabo však už ani jeden z nich nelajkne.

Asi aj preto bola v prvom momente informácia o mojej diagnóze desivá.

Život ohrozujúca.

Lebo mi ako prvé udrelo do pamäti, koľko ľudí, ktorí na rakovinu zomreli, som poznala. Za boha som si však nevedela vybaviť niekoho, kto ju prekonal! Zvláštne, veď boli a sú takí aj v mojom okolí. Aj sa mi o tom zmienili, ale väčšinou ako o niečom mrzutom, čo sa im kedysi veľmi veľmi dávno stalo a k čomu sa už naozaj netreba vracať.

Áno, tak to má byť. Veď aj ja si podobne predstavujem svoj vzťah k tejto „príhode“ o pár rokov a už dnes o nej hovorím v minulom čase. Ak sa ma niekto spýta na moje zdravie. Ak nie, sama tú tému nezačínam. Veď na čo? Už je všetko v poriadku. Nemám sa prečo dobrovoľne ponárať do spomienok, ktoré naskutku nie sú pekné.

Asi nebudem jediná. A asi aj preto často ani nevieme, kto všetko v našom okolí rakovinu zvládol – lebo veď to je len „obyčajný“ happy end. 🙂

Mne sa moja societa za posledný rok riadne zahustila onkologickými pacientmi, čo behajú veselo po svete. S Ineskou, Luciou, Miškou, Silviou, Markétou, či Gabikou nás dala dokopy naša diagnóza, no už viem, že s rakovinou si poradila aj moja psychologička, mediátorka, s ktorou som riešila vzťah so Sociálnou poisťovňou, manželka môjho bývalého kolegu, môj sused, majiteľka malej lekárničky kúsok odo mňa, slovenský reprezentant v parasnowboardingu aj kamoškinho frajera brat…

V posledných týždňoch pribúdajú ďalší – dievčatá, ktoré sa mi ozvali po prečítaní blogov. Ktoré práve prežívajú to, čo som ja s našou onkologickou úderkou prežívala pred rokom aj čosi. Hovorme im „nový ročník“, ony pochopia a neurazia sa. Humor ich totiž tiež neopúšťa, no hlavne sila, odvaha a nesmierna chuť žiť.

Ďalšie statočné Amazonky.

V jednom zo svojich prvých blogov som písala o svojom odhodlaní dať si po ukončení liečby vytetovať churchillovské „never never never give up“, Ines má v pláne Anjela smrti.  Ďalšou novou do našej partie je Andrea, ktorej pribudne tetovanie „Carpe Diem“. Ozvala sa tiež Lýdia pripravená zapojiť sa so svojím onkohumorom:

„Teda dnešným dňom keď mám hlavu ako Bruce Willis, za sebou tri panáky(rozumej – tri chemoterapie) to až také vtipné nie je –  mám totiž na hlave mikulášsku čiapku s gongolcom a to je už január! Som pravá, hrdá, silná, optimistická škorpiónka, a ak ma beriete do partie, som vaša. :)“

Elena má len 25 rokov a takisto v nej niet ani stopy po zúfalstve.

„Dnes som úspešne po šiestej chemo. No nie je to silne symbolické, že som dostala poslednú chemošku pred svojimi dvadsiatymi piatymi narodeninami? Najkrajší darček na svete. 🙂 Nedá mi necitovať môjho brata s blahoželaním: holohlavá si prišla pred dvadsiatimi piatimi rokmi na svet, teraz si sa opäť znovuzrodila ako Fénix z popola. Holohlavá, krajšia, šťastnejšia a hlavne víťazka a bojovníčka. Ešte ma čaká 33 až 34 ožiarov, tak pekne mi to vychádza, že si deň za dňom odpočítavam, kedy bude prvý jarný deň. Taká obdoba adventného kalendára, len ten môj je jarný. 🙂 A sveta mi je žiť!“

Len s našou diagnózou karcinóm prsníka pribudne ročne na Slovensku okolo 2500 nových pacientok.

Mám intenzívny pocit, že tie najodvážnejšie spomedzi nich sú moje kamošky.

Pridajte sa k nám na Facebooku – OZ Amazonky