O tom, že je po všetkom

Bola to náhoda, že sme sa v pondelok 10. februára s Inez zas zladili a stretli na Klenovej. Vlastne, keď nad tým tak premýšľam, asi to náhoda nebola. Asi sa to presne takto malo stať.

Celkom prvú chemoterapiu sme absolvovali spolu. Náhoda nebola ani to, že nás sestrička Martuška vtedy dala dokopy. Potom sme sa v aplikárni stretávali tak, ako to priebeh našej liečby dovoľoval. Spočítala som, že na Klenovej do mňa nalievali „vitamíny“ spolu asi 28 krát. Z toho:

• dvakrát mi liečbu posunuli o týždeň, lebo krvné testy ukázali, že som leukopenická. Málo bielych krviniek znamená nízku mieru imunity, vtedy lekári neriskujú, aby ju ďalšou dávkou chemoterapie ohrozovali ešte viac.
• raz mi liečbu posunuli asi o štyri dni, lebo som sa musela vystrábiť z nádchy. Každé ochorenie, aj to najbanálnejšie, znamená prerušenie liečenia. Preto onkológovia upozorňujú pacientov, aby sa vyhýbali chorým ľuďom, spoločenským podujatiam a vôbec –  sociálnym kontaktom. Preto tiež veľa sestier na onkológii nosieva rúšku – aby ony náhodou nenakazili pacientov. Preto som stále nosila v kabelke tekuté mydlo a používala ho, aj keď som sa dotýkala hoci aj neznámeho zábradlia na schodisku.
• trikrát mi posunuli liečbu (v jednom prípade až o dva týždne), lebo moja zdravotná poisťovňa neuhradila moju dávku liekov načas. A ani onkologické lieky sa na dlh nedávajú.

Ineskin zoznam by bol ešte dlhší, lebo okrem nášho „primárneho ochorenia“ má ešte ďalšie sekundárne (napríklad alergie a psoriázu) a tie v kombinácii s onkologickou liečbou vyvolávali často čudné reakcie.  V ambulancii nášho ošetrujúceho lekára sme sa preto stretávali náhodne. Ak sa to podarilo, vypýtali sme sa v aplikárni do spoločnej izby, hlavne vo fáze, keď lieky tiekli tri až štyri hodiny. Chvíľu sme trkotali, potom nás zlomil oblbovák (však aj dobre, lebo tak dlho ležať je nuda), potom sme zas trkotali aj s ostatnými pacientmi. Sestričky vás na chvíľu odpoja, ak potrebujete odbehnúť na toaletu, hladní môžu pokojne jesť, aj keď im tečie infúzia, pred jej koncom si už mnohí telefonicky zariaďujú odvoz príbuzenstvom.

Po úvodnej chemoterapeutickej liečbe nie je tá ďalšia naozaj až taká dramatická. Keď som bola bez Inesky, vypýtala som sa preto často do miestnosti s televízorom, aby mi čas rýchlejšie bežal. Normálne som sa potešila, keď som raz akurát zachytila začiatok filmu Zoznámte sa, Joe Black. Je nekonečný, nikdy som ho nevidela celý.

Nuž, ani tentoraz sa mi nepodarilo zistiť, aká je jeho hlavná myšlienka a ako sa skončí – každú chvíľu som zadriemala, keď som sa na pár minút prebrala, vždy si Anthony Hopkins s Bradom Pittom čosi rozprávali alebo bola reklama, a keď ma po štyroch hodinách odkáblovávali, film ešte stále bežal!

Míňali sme sa s Inez celé mesiace, stretli sme sa na Klenovej až v pondelok 10. februára.

Na našej poslednej infúznej liečbe.

Už vieme presne, ako nezablúdiť v labyrinte chodieb v nemocnici, aký dlhý rad asi bude pred odberovými miestnosťami, kde je EKG, kam treba zaniesť papiere s receptom na našu dávku, na ktoré dvere môžeme zaklopať bez vyzvania, poznáme sestričky po menách, vieme, akého psíka má „naša“ Martuška, ovládame ponuku dvoch bufetov na prízemí aj otváracie hodiny v lekárni, zistili sme, kam sa presťahoval novinový stánok, aj to, na ktorom vécku nebýva skoro nikdy toaletný papier.

Ak by sa čírou náhodou stalo, že sa sem okrem pravidelných kontrol, budeme musieť v budúcnosti vrátiť, budeme pripravené a zocelené. 🙂 Ale nepočítame s tým.

Z kategórie pacient sme prešli do kategórie BC Survivor (tie, čo zvládli rakovinu prsníka).

Už sme si dali onkologickú kapurkovú!