O tom, že oslavovať sa dá aj v studenej vode

Október bude mať pre mňa navždy zvláštne postavenie. Nafurt to už bude mesiac, keď si budem pripomínať „výročie“.

Poznáte to určite sami – fixujú sa vám v hlave nepodstatné dátumy, napríklad kedy ste si kúpili prvé milované auto, kedy ste sa v Grécku naozaj nešťastne pripiekli na pláži a potom preležali tri dni v chládku na hotelovej izbe, kedy vás prvýkrát pobozkal prvý muž vášho života… Ale zapamätať si, kedy máte výročie sobáša s tým aktuálnym, sa vám veľmi nedarí. 🙂

Aj ja mám v zbierke životných udalostí takú, ktorú mám na časovej osi usadenú  pevne a nezabudnuteľne. V októbri takto pred dvoma rokmi som sa práve čerstvo dozvedela, že je so mnou zle a do desiatich dní som bola bez prsníka.

Na to sa nezabúda!

Október 2014 je však už príležitosť definovať ako sa veci vyvíjajú, nielen spomínať na to, aký preplesk od života som dostala. Preplesky prichádzajú rýchlo a väčšinou bez varovania, no spracovať ich a vyrovnať sa s nimi trvá fest dlho. Nestačí ani rýchla prvá pomoc v duchu „vyspíš sa z toho“. Pri rakovine sa musíte vyspať aspoň 365 krát, aby sa dalo ako-tak objektívne povedať, ktorým smerom sa uberá vaša psychika. U mňa to má zatiaľ takýto priebeh:

október 2012  – šok a strach o život

október 2013  – mierny optimizmus

október 2014  – stabilný optimizmus

Keďže mám práve „výročie“, behám pri tej príležitosti znova po lekároch. Tentoraz už v rámci prevencie a prisahám, že sa mi to znáša oveľa lepšie, ako v období šoku! 🙂 Nič mi ho už nepripomína. Čakala som, že práve na onkológii na mňa znova padne spomienková tieseň, keď sa budem opäť pohybovať po priestoroch, kde ma sestričky postavili k umývadlu a nechali mi na ruky tiecť horúcu vodu, aby sa objavili vystrašené žily, kde do mňa liali chemické kokteily s množstvom okamžitých aj oneskorených účinkov a kde ma potom napínalo na toalete ako vystrihnutej zo šesťdesiatych rokov.

Nič z toho už nie je možné. Ten priestor už neexistuje. Ambulantná chemoterapia na Klenovej v Bratislave je kompletne prerobená. A keď hovorím, že kompletne, tak KOMPLETNE! Z pôvodných malých izbičiek pre troch či štyroch pacientov, kde sa podávala chemoterapia, je teraz veľký otvorený prehľadný open space s úplne novým vybavením. Neexistujú ani chodby, po ktorých som blúdila, ani čakáreň, kde nás sestrička Martuška zoznámila s Ineskou. Pri prestavbe pomenili priečky a celú logistiku priestoru, premiestnili aj ambulanciu môjho onkológa, vynovili dokonca aj toalety na model z 21. storočia. 🙂

Môj onkoMUDr. končí tento rok svoju dlhú a úspešnú kariéru špičkového klinického onkológa a odchádza do dôchodku. V jeho novej ambulancii sedela aj pri mojej návšteve pani doktorka, ktorá postupne preberá jeho pacientov. Dokonca aj v nemocničnom bufete, kam sa pacienti presúvajú po odberoch krvi na oneskorené raňajky, je nová akčná predavačka, ktorá všetkých zákazníkov bez rozdielu veku oslovuje mladý pán. A podľa informácií, ktoré mám, maľujú práve aj tú ambulanciu v Ružinovskej nemocnici, kde mi iný pán doktor oznámil, že si zo mňa kúsok odreže. Ako vravím – ani technicky už nie je možné, aby mi čokoľvek „zvonka“ pripomínalo, čo som prežila. Entropia nepustí!

„Zvnútra“ som tiež nastavená na onen stabilný optimizmus. Na kontrolu som prichádzala bez strachu, že čo ak? Jediné, čo mi podľa analýzy krvi aktuálne chýba, je trochu horčíku. Čo vám budem hovoriť – také správy sa na onkológii počúvajú s úsmevom od ucha k uchu. 🙂

Stalo sa, čo sa stalo a všetko je znova tak, ako má byť. Bez zbytočnej sebatrýzne a analyzovania prečo sa to stalo celkom stačí, ak si raz do roka v tichosti pripomeniem výročie. Tak ako pred pár dňami. 12. októbra 2012 som sa dozvedela, že mám rakovinu a čaká ma dlhé liečenie s nejasným výsledkom.  12. októbra  2014 som opäť posúvala svoje limity – v teplom dni babieho leta som sa spolu s kamarátmi kúpala na bratislavských Zlatých Pieskoch!

Je to zatiaľ najneskorší termín, keď som bola vo vode. Budem mať však ešte x príležitostí prekonať aj tento osobný rekord. Mienim sa tu totiž určite nejakú dobu zdržať…