O tom, že slovo treba dodržať

Než som ochorela, považovala som svoj život (konečne) za vzácne zastabilizovaný. Ako samoživiteľka som roky žila v trvalom strese, či zarobím toľko, aby to uživilo dva krky a popritom som stále niečo splácala – prvé auto, prvý byt, druhé auto, druhý byt. Poslednú položku budem splácať ešte do dôchodku.  A pribudlo tretie auto. 🙂

Keď syn dospel a naša dvojosobová domácnosť sa zmenila na jednoosobovú, upravili sa jej výdavky, navyše sa mi slušne darilo v profesionálnej oblasti, jednoducho, bolo mi sveta žiť. Však som si aj povedala, že si konečne doprajem to, čo som si ako uvedomelá matka odriekala v prospech dieťaťa. Že sa tiež naučím odmeňovať samú seba, že budem viac s priateľmi, lebo už sa nemusím hnať domov a hystericky plniť roly oboch rodičov.

Predstavte si, že vtedy, keď som si vydýchla, keď sa adrenalín z krvi odplavil, keď som sa prestala báť toho, čo prinesie ďalší deň, čo všetko budem musieť vybaviť, zariadiť, urobiť, dohodnúť, odviezť, doviezť, kúpiť a zaplatiť, keď som na banálnu otázku „ako sa máš“ mohla konečne odpovedať „tak dobre, ako už dávno nie“, tak práve vtedy to prišlo. Diagnostikovali mi karcinóm prsníka.

Preberali sme to s Táňou Slovjakovou niekoľkokrát. Pozná môj životný príbeh odpredu aj odzadu, veď je nielen psychologička, no už dávno aj moja priateľka . Vie, že počas ťažkých období som si nie raz myslela, že to snáď ani nie je možné ustáť.

Že ma niečo zloží.

Že zlyhám.

Že určite ochoriem.

Nič také sa napokon nestalo. Ochorela som až vo fáze, keď stres pominul, keď som sa začala konečne viac usmievať, aktívne a pravdivo používať spojenie „teším sa“, robiť veci hlavne preto, že mi robia radosť, keď som si začala užívať.

Podľa Táni to má svoju neúprosnú, aj keď trocha paradoxnú logiku – telo si vybralo svoju daň práve vo chvíli, keď už všetko zásadné bolo vyriešené. Keď si ten „luxus ochorieť“ mohlo dovoliť.

Áno, bola to ďalšia skúška, aké nám život prichystá v hociktorej svojej fáze. Testoval aj mňa, čo ešte vydržím. Vydržala som, aj keď používať minulý čas je odo mňa drzé alebo príliš smelé alebo nehorázne optimistické. Vôbec však nezáleží na tom, ako to budem subjektívne charakterizovať. Objektívne mi onkologická skúsenosť priniesla tieto dve poznania:

• Nevzdávam sa ani v situácii, ktorá vyzerá beznádejne
• Znášať bolesť na tele aj na duši nie je pokorujúce, ale zušľachťujúce

Dnes, po takmer dvoch rokoch od chvíle, keď sa to všetko začalo, som pokojná a vyrovnaná. Uvedomujem si, že žijem čas, ktorý som dostala navyše. Netrávim ho už s ľuďmi, ktorí sú hlúpi, s ktorými sa nudím, ktorí zamorujú môj softvér svojimi vírusmi.

Vážim si každý jeden deň.

Nemusí byť plný vzrušenia, nie je nevyhnutné, aby mi srdce bilo až v krku od očakávania a už vôbec nie od stresu.

Chcem si večer čítať v posteli a potom pokojne spať osem hodín.

Chcem v horúcich dňoch šoférovať na boso kabriolet so spustenou strechou.

Chcem sa kochať farbami zapadajúceho slnka a v zime chcem vidieť iskriť sneh na horách.

Chcem cítiť úžasnú vôňu vzduchu po daždi.

A keď som už pri tých meteorologických úkazoch, chcem si tiež každý jeden deň uvedomovať bezvetrie v mojej duši.

A že sa mi kedysi prihodilo niečo, kvôli čomu som všetko krásne, voňavé, chutné, smiešne, dojímavé, vášnivé, tvorivé, povzbudzujúce a človečenské (dočasne) prestala registrovať, mi už bude pripomínať len tetovanie na ruke.