O tom, že všetko závisí len od vás

Ozvala sa mi kamarátka, s ktorou sme sa dlho nevideli a nepočuli. Obrátila sa na mňa ako na človeka (nedobrovoľne) zorientovaného v onkologickom prostredí, no jej príbeh mi napriek tomu, že som zorientovaná, dosť vyrazil dych.

Ochorela jej sestra, krátko po tridsiatke jej diagnostikovali karcinóm prsníka v pomerne skorom štádiu. Odmietla však operáciu a aj chemoterapeutickú liečbu a rozhodla sa liečiť „alternatívne“. Sama. Verná dnes takému populárnemu bio životnému štýlu bola presvedčená, že rakovinu zlikviduje šťavami z červenej repy a strúhaným zázvorom. Áno, trochu sprosto to zjednodušujem, no robím to zámerne.

Lebo som nahnevaná.

Lebo táto vzdelaná, príčetná, mladá žena nechala pri plnom vedomí narásť nádor vo svojom prsníku do neuveriteľných rozmerov, metastázy sa jej rozliezli do celého tela, usadili sa aj v chrbtici a museli ju hospitalizovať s vážnymi problémami s dýchaním. Vlastne, lekári nevedia, čo skôr riešiť – či dýchanie, metastázy alebo prsník. Až teraz, pri bezprostrednom ohrození života, je dievčina ochotná baviť sa konečne aj s kvalifikovaným onkológom! Práve preto ma jej zhrozená a úplne vyšťavená sestra, ktorú začala po dlhých mesiacoch odmietania aspoň trochu počúvať, poprosila o nejaké dobré tipy.

Nie som si vôbec istá, či nie je neskoro. Vlastne som si hodnú chvíľu nebola istá ani tým, či mám tomu príbehu naozaj veriť. Že sa odohráva priamo tu, v hlavnom meste štátu európskeho typu s funkčným ministerstvom zdravotníctva aj systémom zdravotnej starostlivosti. Áno, aj ja som počula o ľuďoch, ktorí odmietli konzervatívnu liečbu a vraj sa vyliečili pitím zeleninových a ovocných štiav, vitamínom C, kozím mliekom, sódou bikarbónou, čínskymi hubami, pevnou vôľou a či modlitbami. Stal sa zázrak a lekári len nechápavo krútili hlavami…

Aj ja som mala hrozný strach z chemoterapie. A aj ja som sa pokúšala prísť na to, či predsa len neexistuje spôsob, ako sa jej vyhnúť a pritom sa vyliečiť. Ani na sekundu mi však nenapadlo, že sa choroby zbavím tým, že ju budem ignorovať a spoliehať sa na to oné medzi nebom a zemou.

Nemám ani jedinú onkokamošku, ktorá by sa takou myšlienkou hoci len zaoberala. Nikto mi nikdy tento variant ani len nenaznačil. A to sa teraz nesťažujem, práveže sa chválim normálnosťou mikrokolektívu v mojom okolí. Skôr už spolu preberáme dôvody toho, kde sa v niektorých pacientoch berie nedôvera v konzervatívnu liečbu. To naozaj radšej uveria sprisahaneckým teóriám o tom, ako onkológovia pchajú do ľudí jedovaté lieky len preto, aby na nich spolu s farmaceutickými firmami zarobili? Naozaj si myslia, že by nás aj naďalej liečili drahými cytostatikami so srandovými názvami, ak by existoval zázračný elixír z lacných marhuľových jadierok? Stačili by tri kvapky do čaju každé ráno a po mesiaci by bolo po rakovine! Aké jednoduché!

Všetky moje onkokamarátky prešli alebo práve prechádzajú štandardnou liečbou. Áno, každá má za sebou obdobie, keď prišla o vlasy, keď si pripustila myšlienku, že na túto chorobu sa naozaj aj umiera, keď sa bála pohľadu do zrkadla, keď bolo naozaj zle. Prechod od „zle“ cez „lepšie“ až po „dobre“ je však úžasný.

Nikdy na neho nezabudnete.

Rozbieha sa to pomaly. Keď prvé kratučké vlasy vyrástli Ineske a pre nezainteresovaného človeka to vyzeralo, že sa ostrihala na chlapca, dostávala aj polovtipné otázky, či zmenila svoju orientáciu. Elenka, náš 25-ročný onkologický dorast, v tom istom štádiu začula frflať na svoju adresu pohoršených seniorov, že dnešná mládež už naozaj nevie čo so sebou.

Aj ona sa zdravo stravuje a robila to aj počas liečenia, užitočnými receptami o tom, čo jesť, plní aj svoj blog. Opäť športuje a vyzerá to tak, že sa pridá do družstva Amazoniek, ktoré sa chce zapojiť do bežeckých pretekov v Bratislave. Lebo už má zas dosť síl a chuti žiť tak, ako to robia všetci zdraví dvadsiatnici. Aj seniori už prestali frflať, ba práve naopak – Elenka vraj dostáva viac ako kedykoľvek predtým „všelijaké ponuky“. Podľa toho, ako jej žiaria oči, tak už to nie sú ponuky na prvotriednu chemoterapiu ani ochutnávku nových cytostatík. J

Hovorí sa, že viac nás vždy dojímajú príbehy o prehrách. Veľmi rada by som to zmenila a začala som od seba. Preto chcem písať takéto príbehy so šťastným koncom a veriť, že ak vás aj nedojmú, tak vás tým správnym pozitívnym spôsobom namotivujú.