O troch onkokamarátkach

Dostali sme ponuku, aká by nám takto pred rokom ani jednej neprišla na um. Však, prečo by aj? S Ineskou sme sa vo februári 2013 sporadicky stretávali na infúzkach na Klenovej, ja ešte stále s parochňou a ona v čiapke (sabotovala parochňu prakticky celé štyri mesiace, čo sme boli bez vlasov), že v podobnom štádiu liečby je aj Lucia v Martine, sme vtedy ani netušili. Spoznali sme sa až vďaka týmto blogom a osobne sme sa prvýkrát stretli v septembri na týždňovke Ligy proti rakovine.

Už tam nám bolo jasné, že máme rovnakú diagnózu nielen onkologickú, ale aj duševnú.

Že sme „život positive“!

Čím viac času uplynulo od najkritickejšej fázy našej liečby, tým je Inez veselšia, Lucia rozdrapenejšia a ja sarkastickejšia. Nuž, vrátili sme sa do našich štandardných vzorcov správania, čo vám budem hovoriť. 🙂

A keď sme ešte aj všetky pokope, má to vskutku kvalitatívne novú úroveň. Asi si to všimla aj výkonná riaditeľka Ligy proti rakovine Evka Kováčová, lebo to bol jej nápad angažovať do tohtoročnej kampane pre Ligu práve našu úderku – na onkologické pomery dosť veselú, rozdrapenú a ešte aj sarkastickú.

Pri výrobe spotu to, pravdupovediac, až tak úplne nevyzeralo. Štáb, ktorý s nami nakrúcal, tvorili fantastickí profesionáli – pekne nás obliekli, nalíčili, učesali (to posledné trvalo najkratšie) a potom sme „len“ odpovedali na otázky režiséra.

Celkom disciplinovane.

Dokonca aj Lucia!

Ineska dokonca pána režiséra vystrašila, lebo pri jeho poslednej otázke sa rozplakala. Tak sme ho museli trochu zachraňovať a vysvetľovať mu, že to je jej základné poslanie v našom malom onkologickom kolektíve. 🙂 Že z veselosti k dojatiu a od dojatia k slzám pozná toto dievča najkratšiu možnú cestu. A vždy nás na ňu stiahne.

A že sa teda nerozplakala preto, lebo sa jej otázka dotkla, ale preto, že ju dojala. Veď všetky sme si takto pred rokom zachraňovali holé životy a po veselosti, rozdrapenosti a sarkazme by ste u nás pátrali márne. A už vôbec sme nepočítali s tým, že práve „vďaka“ našej chorobe sa spriatelíme a vstúpime vedno do slovenského reklamného biznisu. 🙂

Po nakrúcaní a fotení sme si ešte tradične zašli na lekármi odporúčané červené suché. Naši hokejisti práve vtedy hrali posledný zápas na olympiáde s Čechmi, vinotéka (bez televízora na stene) bola prázdna.

Len my a ochotný čašník.

Dobrá kombinácia.

Myslím, že tam vtedy bola oveľa lepšia nálada ako pri televíznych obrazovkách. Inez sa prestala smiať asi až po týždni, keď som jej poslala správu, že som nás práve videla v nadživotnej veľkosti na najväčšej veľkoplošnej obrazovke v meste. V tej chvíli vraj oľutovala, že sa na účinkovanie v kampani nechala nahovoriť. Dosť veľká je aj v životnej veľkosti a desí sa toho, ako môže vyzerať v nadživotnej. 🙂

Naozaj žijeme znova na sto percent naše všedné životy.

A naozaj nás táto „obyčajná“ vec nesmierne dojíma.

Ja za to vďačím aj Lige proti rakovine. Budem sa možno opakovať, no v zlých časoch to bola jediná inštitúcia, kde sa ku mne správali ako k človeku, ktorý potrebuje pomôcť. Pre iných som bola len ďalšia otravná „stránka“, v ešte horšom prípade pracovník, ktorý práve nie je schopný podávať plnohodnotný výkon, a tak ho treba vymeniť.

Som rada, že už mám dosť síl na to, aby som mohla postupne splácať svoj morálny dlh voči Lige.

A využijem na to nielen dve percentá z mojich daní.

PS: Viac fotiek z výroby spotu nájdete aj na Facebooku OZ Amazonky 🙂