Onko Alenka

karcinomprsnika.sk315 Commentsblog

S Alenkou Brngalovou ma zoznámila Lucka Lepejová. V decembri 2013 som sa z hlavného mesta vypravila na vianočný večierok Ligy proti rakovine v Martine. Akýkoľvek dôvod na stretnutie s „martinskou úderkou“ je dobrý a žúrka pred Vianocami (aj keď s podtitulom onko) je jeden z najlepších. Tam vznikla aj fotografia, na ktorej máme ešte všetky tri rovnako krátke vlasy (lebo sme brali chemo v tom istom čase).

Alenka bola čerstvá maminka, len rok pred naším náhodným stretnutím priviedla na svet dcérku Anetku a všetko vyzeralo priam seriálovo ideálne. „Šesť rokov sme spolu s priateľom Jozefom pracovali v Anglicku a vrátili sa domov s rozhodnutím, že za našetrené peniaze si splníme sen o bývaní, o aute a spoločnom domove. Pustili sme sa veselo do prerábania domčeku mojich rodičov, našla som si novú prácu, ktorá ma bavila, a podarilo sa to aj Jozefovi, akurát že musel kvôli nej veľa cestovať. Veľmi veľa,“ spomína Alenka. Dlhé týždne odlúčenia však ich vzťah len upevnili. „Došlo mi, ako veľmi mi chýba a že si život bez neho neviem predstaviť. Hovorieval síce už predtým často o svadbe a rodine, ale mne sa do vydaja veľmi nechcelo, dokonca som mu zo žartu podpísala miestoprísažné vyhlásenie, že sa za neho nevydám. Že môžeme spolu žiť, ale papier na to za každú cenu nepotrebujem,“ smeje sa. Keď sa však Jozef natrvalo vrátil na Slovensko a požiadal Alenku o ruku, dojatá a nanovo zaláskovaná súhlasila. „Začali sme zariaďovať malú svadbu pre najbližších, keď som zistila, že čakáme bábätko. Nebolo plánované, ale prišlo v dobrom čase. Veď som už bola po tridsiatke, mali sme slušné zázemie a tešili sme sa na spoločný život. Vydávala som sa v siedmom mesiaci, bolo horúce leto, takže v sexi bielych minišatočkách a so šťastným úsmevom na perách.“

A žili šťastne, až kým…

Asi každá mama spomína na svoje tehotenstvo ako na najkrajšie obdobie v živote. Hlavne na prvé bábätko čakáme všetky so zvláštnym dojatím – sledovať zázrak zrodu nového človeka, o ktorý sa postará naše vlastné telo, je zážitok naskutku neprenosný. Je v ňom úžas, pokora, trochu obáv a veľa veľa rodiacej sa materinskej lásky.

U Alenky sa to škaredo zvrtlo na iný pomer: materinská láska a k tomu veľa veľa obáv o vlastný život.

„Malá sa narodila 22. októbra 2012, všetko prebehlo bez najmenších komplikácií. Akurát, keď ju prišla sestrička vziať po prvom kojení, začudovane sa ma spýtala – a čo to máte s bradavkou? Na jednom prsníku bola vtiahnutá, ale nezdalo sa mi to byť čudné. Bola som celá šťastná z krásnej dcérky, nič iné ma nezaujímalo. Napokon, chodili sa na mňa pravidelne pozerať pôrodníci a gynekológovia a aj tí svorne tvrdili, že je to zrejme drobný problém s mliečnymi žľazami a odporučili mi, aby som si prsník nahrievala.“

Po návrate domov si ho začala predsa len všímať viac.

Niečo nebolo úplne v poriadku.

Veď jeden prsník sa vzorne nalieval mliekom, druhý síce tiež, ale bol výrazne menší. „Bola som z toho nesvoja, ale kojila som ďalej. Viac ma však znervóznelo, keď Anetka začala chudnúť a stále plakala. Tesne pred Vianocami nás obe hospitalizovali s podozrením, že má intoleranciu na laktózu, strávili sme v nemocnici celý mesiac. Keď sa ukázalo, že intolerancia to nie je a malá sa začala dávať do poriadku, povedala som si, že využijem pobyt v nemocnici a dám konečne do poriadku aj seba. Vybavila som si sono vyšetrenie s vierou, že neukáže nič vážne.“

Lekár na USG zostal trochu zarazený, no žiadne podrobnosti Alenke nepovedal, len ju odkázal na ďalšie vyšetrenia. „Teta mi vybavila návštevu u doktora Lúčana, akurát že vtedy som nevedela, že je onkochirurg a spolupracuje aj s martinskou Ligou proti rakovine. Spravil mi biopsiu. Nie je to nič príjemné, ale stále so mnou žartoval a mne ani náhodou nenapadlo, že situácia môže byť vážna. Veď je to len drobný problém, ktorý sa vyrieši a hotovo.“

Keď jej však o pár dní doktor zavolal a poprosil ju, aby prišla, lebo dorazili výsledky, v sekunde jej došlo, že je zle. Lekár vás predsa nezavolá na osobnú konzultáciu, aby vám povedal, že vaše výsledky sú v úplnom poriadku, potriasol vám rukou, vtisol bozk na čelo a zaželal pekný deň. „Rumázgala som v jeho ambulancii a myslela na smrť. A na to, čo bude s mojou dcérkou, keď umriem. Ani neviem, ako som vyšla von, pamätám si však, že som sa pokúšala dovolať manželovi. Potrebovala som zo seba dostať to všetko strašné, čo som sa práve dozvedela, ale nešlo to. Ruky sa mi triasli, telefón sa mi vypol, vôbec neviem, že som nasadla do auta a v tom zúfalom stave dokázala bez nehody prísť domov.“

 Anetke vďačím za život

„Mám neskutočné šťastie,“ hovorí Alenka aj vtedy, keď si vybavuje najťažšie udalosti svojho života spred troch rokov. Veď predsa nebyť neplánovaného tehotenstva a príchodu malej Anetky na svet, možno by sa na jej ochorenie prišlo až vo fáze, keď by bolo neskoro. Nádor mal už také rozmery, že lekári museli odstrániť celý prsník.

„Vôbec netuším, kde sa zrazu vzal. Pravidelne som chodievala na preventívne prehliadky, počas tehotenstva sa o mňa gynekologička vzorne starala, nikomu sa nikdy nič nezdalo byť nezvyčajné. Pritom vtiahnutá bradavka je jedným zo prvých príznakov rakoviny, naozaj sa to uvádza všade v súvislosti s karcinómom prsníka. Preto som presvedčená, že všetko bolo tak, ako malo byť a že Anetka mi zachránila život. Ktovie ako dlho by si nikto nádor nevšimol, ak by som neotehotnela?“

Prvé mesiace po pôrode si každá (zdravá) mamička materstvo užíva, s láskou bábätko dojčí, prebaľuje, túli k sebe, ovoniava, nevie z neho oči odtrhnúť ani keď zaspí a každý deň žasne, ako sa mení a rastie, ako vníma alebo hoci len ako pokojne dýcha. Alenka také spomienky nemá.

„Vlastne si nepamätám skoro nič. Viem, že mi museli tabletkami zastaviť laktáciu, no potom som už bola radový onkologický pacient, nikde nehralo rolu, že mám niekoľkomesačné bábätko. Pýtala som sa lekárov, či môžem byť s Anetkou po chemoterapii a rádioterapii, povedali mi, že bez najmenších problémov. Ale po scintigrafickom vyšetrení som vôbec nemohla prísť do styku s ňou 24 hodín, po ňom zostáva v tele zvyšková radiácia. O dcérku sa postaral manžel, aj cez noc som musela spať sama v izbe oddelená od nich oboch. Keď sa však začali chemoterapie, začal sa zhoršovať aj môj stav.“ Chemo znášala veľmi zle, jej ošetrujúca onkologička zalamovala rukami, že s takou prudkou reakciou na liečbu sa vo svojej praxi ešte nestretla. „Bola som úplne hotová, naozaj si nepamätám žiadne detaily z chodu našej domácnosti, napríklad kto varil alebo prebalil či okúpal malú. Zostalo mi z toho obdobia v hlave len pár čudných obrázkov, niektoré až absurdne komické – napríklad ako som pred mastektómiou ešte musela ísť na mamografické vyšetrenie a ako som im tam mliekom postriekala prístroj za ťažké tisíce,“ spomína dnes už aj s úsmevom. „Mozog však asi vytesnil všetko, čo nemá zmysel v hlave skladovať.“

Od červenej svine po ružový sad

Chemoterapia robí s človekom množstvo čudných vecí, jednou z nich sú aj čudné chute a extrémna precitlivenosť na vône. Hovorí sa dokonca, že ak máte niečo naozaj radi, nemali by ste to jesť v období chemickej liečby, lebo už to nikdy s chuťou jesť nebudete. 🙂 Pre Alenku boli najťažšími galejami práve pachy. „Stačilo, aby si manžel zalial kávu a mňa okamžite naplo, vymeniť Anetke plienku bolo nekonečné utrpenie, ale čo bolo najhoršie, moje vlastné dieťa mi prestalo voňať. Na ten hrozný pocit nikdy v živote nezabudnem.“

Alenkina choroba a liečba celú rodinu zmobilizovala. Keď jej po chemo bývalo zle, vždy bol po ruke niekto, kto sa o malú Anetku rád postaral – manžel, rodičia alebo rovnako úžasní svokrovci. Trvalo to takmer štyri mesiace, počas ktorých dostala päť červených svíň. Však ako inak výstižnejšie nazvať prvú, najagresívnejšiu časť liečby? Nasledujúcich 21 infúzok už bola pre Alenku prechádzka ružovým sadom a rukáv si radostne vyhŕňala už na vrátnici onkológie s pokrikom „poďme, davaj ďalšiu!“ 🙂

Jasné, väčšine sa nám vrátila chuť žiť a dokonca aj onkologicky žartovať vo chvíli, keď sa nám na hlave objavili prvé vlasy. Ale prvé myšlienky máme asi tiež všetky rovnaké. „Aj ja som bola presvedčená, že končím. Že možno ešte stihnú do mňa niečo naliať, ale aj tak to nepomôže, možno len trochu oddiali skorú smrť,“ pripúšťa. „Preto, keď mi oznámili, že som chorá, trvala som na tom, aby sme sa rýchlo odfotografovali ako rodina, aby mala na mňa Anetka aspoň nejakú spomienku. Často som vedľa nej ležala na posteli, keď spala a rozrevala som sa, že už neuvidím, ako pôjde do školy. Strach z toho, že smrť je blízko, som cítila. Nebudem klamať.“

Najvzácnejšie slová: držím ti palce!

Onkomarkery sa ale Alenke konečne pohli smerom nadol, chemoterapia zabrala a hoci sa jej z nej ešte triasli kolená a hlavne žalúdok, rozhodla sa, že chce žiť. „Každý, kto ma chcel podporiť, do mňa húdol, že veď predsa mám dcérku a musím bojovať kvôli nej. Myslím, že zlom u mňa nastal vo chvíli, keď som to sama prijala ako dôvod, prečo tu ešte musím zostať. Nech si hoci zo mňa odrežú, čo len chcú a nech mám pre mňa za mňa hlavu holú! Naozaj ma strata vlasov až tak netrápila, dokonca som len málokedy nosila parochňu. Stačila mi šatka aj to len výnimočne. Neriešila som, čo si kto myslí. Vieš, aká som bola kočka bez vlasov? Navyše, vynikol môj nos.“ Áno, presne takto uvažuje správne namotivovaný onkologický pacient. 🙂

Alenka nemala ani problém hovoriť o tom, čo sa jej stalo, s každým, kto sa o jej zdravotný stav zaujímal. „Práve naopak, pomáhalo mi to. Ale aj tak som zaregistrovala, že len málokto sa na detaily pýtal mňa, radšej oslovili manžela alebo mojich rodičov. Zvláštne, až keď bolo jasné, že to asi prežijem, zúčastnene mi oznamovali, ako na mňa mysleli. Pritom by celkom stačilo, keby mi hoci len poslali SMSku držím ti palce! Vedeli to napokon všetci, ale skoro nikto o tom nechcel hovoriť so mnou.“

Prosíme vás preto za všetkých onkologických pacientov, ktorých máte vo svojom okolí, nešuškajte si len medzi sebou, že aké nešťastie tú chuderu alebo toho nešťastníka postretlo. Nebojte sa im zavolať a povedať pár podporných slov. Naozaj stačí, že prejavíte obyčajný ľudský záujem.

Nie ľútosť! Na ľutovanie sme alergickí a reagujeme podobne ako na červenú sviňu!

„V lete k nám prišla na návštevu Jozefova sesternica z Anglicka. Nevedela, čo sa mi stalo, a keď som jej otvorila dvere so šatkou na hlave, radostne ma vystískala:

„Ako dobre vyzeráš, Alenka, a tá šatka je perfektná.“

„Noo, vieš, nosím šatku, lebo nemám vlasy.“

„Tak radikálne si zmenila účes? Blahoželám.“

„Nie, nie, nebolo to až také dobrovoľné. Som chorá.“

Vtedy jej konečne docvakli súvislosti, ale vôbec ju to nevyviedlo z miery. Povzbudivo sa na mňa usmiala a skonštatovala: ale sekne ti to. Žiadna ľútosť. Také ja mám šťastie na ľudí.“ 🙂

Čím viac liečba zaberá a pacient začína sám veriť, že to všetko napokon asi prežije, tým viac si začína všímať to, čo ho v boji o holý život nezaujímalo. Napríklad tie sprosté vlasy. Alebo chýbajúci prsník. Vlasy naozaj rýchlo narastú, ale prsník…

„Keď som sa pozviechala, začalo ma to čoraz viac trápiť. Pritom manžel s tým nikdy žiaden problém nemal a vždy mi hovoril, že som pekná a príťažlivá. Nezmenilo to moje vnútorné presvedčenie, že to nie je pravda. Necítila som sa ani pekná, ani atraktívna, upla som sa na starostlivosť o Anetku a Jozef sa ocitol na vedľajšej koľaji.“

(pokračovanie v pondelok 23. novembra 2015)