Onko Danka: Spolu v dobrom aj zlom (1. časť)

S Dankou Kičinovou sme si sadli veľmi rýchlo. Stačila mi prvá návšteva v jej domácnosti a pochopila som, že máme spoločného viac, ako sme si mysleli. Okrem choroby, „vďaka“ ktorej sa aj Danka ocitla medzi Amazonkami, trpíme obe tak trochu dosť aj  extrémnou poriadkumilovnosťou.

Myslela som si, že som neprekonateľná v systematickosti, s akou párujem ponožky v skrini, skladám uteráky, zarovnávam koberce tak, aby vždy lícovali s kresbou dreva na parketách, ale musím uznať, že Danka je vážne lepšia. 🙂 Spojenie „čisto ako na operačnej sále“ vám napadne ako prvé aj v jej bieloskvúcej kuchyni. Nenájdete v nej jedinú odrobinku, hoci sa po dome bežne pohybuje päť ľudí, z toho dve malé deti. „Nezasadneme k stolu, kým kuchyňa nie je sprataná, neznášam v dreze ani jediný kus riadu,“ hovorí o striktných pravidlách. „Okolie vodovodných kohútikov čistím starou zubnou kefkou, rovnako aj škáry na obkladačkách. Oblečenie aj uteráky musia byť poskladané tak, aby boli komínky rovnako široké a súčasne zarovnané s okrajom poličky v skrini.  Aj spodnú bielizeň mám v šuplíkoch v rolkách zoradených podľa farieb.“ Túžbu po úplnej dokonalosti však našťastie vynikajúco zužitkuje vo svojej práci, je diplomovanou zdravotnou sestrou, ktorá sa stará o ležiacich pacientov v bdelej kóme. „Záleží mi na tom, aby boli vždy čistí, v pohode a perfektne napolohovaní. Nadriadení sú so mnou spokojní, pretože vedia, že naozaj nikdy nič neodfláknem.“

Predaj dom, postav dom

Danka sa spolu s manželom prisťahovali do spádovej oblasti Bratislavy pred pár rokmi z Lučenca. Aj tam si spokojne a dobre žili – Vlado pracoval ako rušňovodič, ona dochádzala za prácou do Rakúska a deti postupne dorástli a odišli študovať do hlavného mesta. „Vtedy sme sa začali s mužom čoraz častejšie baviť o tom, že sa presťahujeme bližšie k hlavnému mestu. Nájdeme si pekný pozemok, postavíme domček, do práce to budem mať síce stále 120 kilometrov, ale už to je podstatne bližšie ako z Lučenca,“ spomína Danka na jedno z najkrajších období svojho života. Veď obe deti už boli dospelé a rodičia sa hotovali získanú „slobodu“ naplno si užívať. „Plán bol taký, že si vybudujeme hniezdočko len pre nás dvoch a začneme viac cestovať. Pôjdeme na Kubu, na ktorú sa Vlado dávno tešil, a všade tam, kde sa nám bude páčiť.“

Rodinná rada s plánom súhlasila a začala sa veľká reorganizácia. Aby boli Danka s Vladom bližšie svojmu budúcemu domovu a mohli dohliadať na priebeh stavebných prác, presťahovali sa do podnájmu v Zálesí a súčasne predávali nehnuteľnosť v Lučenci.

Všetko je inak

„Mali sme na novom dome urobené len základy, keď môj muž vážne ochorel. Okamžite ho operovali, no zákrok ukázal, že má už pokročilé štádium veľmi agresívneho druhu rakoviny,“ hovorí Danka o udalosti, po ktorej ich plány na krásny dlhý spoločný život prestali byť aktuálne. Vlado sa musel liečiť, ona sama ďalej stavala, zjednávala majstrov, plánovala, zariaďovala. Okrem toho pracovala na plný úväzok, ráno cestovala 120 kilometrov do práce a večer 120 kilometrov domov. A, samozrejme, dochádzala za manželom do nemocnice.

„Prepustili ho domov, no liečba veľmi nepomohla. Veľmi rýchlo chudol a v žiadnom prípade nemal dosť síl na to, aby mohol akokoľvek pomáhať pri stavbe.“ Až do úplného dokončenia domu bolo všetko v Dankinej réžii. Ani na sekundu vraj neuvažovala o tom, že by práce zastavili, základy novostavby predali a vrátili sa do Lučenca. „Nikdy mi nenapadlo, že by som niečo nemala dotiahnuť do konca,“ naráža s úsmevom na svoj perfekcionalizmus. 15. novembra 2013 sa konečne nasťahovala do nádherného voňavého domčeka, ktorý bol od bránky pri vstupe do záhradky až po vrchol hromozvodu na streche celý podľa jej predstáv.

Nasťahovala sa však sama.

„Vlado bol znova v nemocnici, na Vianoce som si ho ale na reverz vzala domov. Chcel ich stráviť s rodinou. Po sviatkoch som ho znova zbalila, naložila do auta a priviezla do Bratislavy. Vyšetrili ho, dostal ambulantnú chemoterapiu a mal byť znova hospitalizovaný. On mi však povedal, že tam nezostane. Že chce ísť domov. Že mu neprekáža, že musím denne chodievať do práce a že sa o seba postará, kým budem preč. A tak sme sa vrátili. Vtedy ešte dokázal chodiť sám, bol slabý ale sebestačný, no jeho stav sa zhoršoval. Zabezpečila som mu invalidný vozík, aby mu uľahčoval pohyb po dome.“

Keď choroba postupuje rýchlo

Silvester 2013 v novučičkom dome nebol o bujarej zábave ani o veľkých plánoch do vzdialenej budúcnosti. Pre Danku a Vlada mal výnimočnú hodnotu každý spoločný deň navyše. „28. januára k nám prišla návšteva, Vladov bratranec s rodinou. Bol to krásny večer, pospomínali na príhody z detstva, ktoré som ešte ani od jedného z nich nepočula. Keď návšteva odišla, pichla som manželovi injekciu proti bolesti a šli sme spať. Zobudila som sa na to, že ťažko dýcha. Som zdravotná sestra, vedela som, čo sa deje. Bdela som pri jeho posteli až do rána, kým nevydýchol naposledy,“ spomína Danka so smútkom v hlase, ale s presvedčením, že tak to bolo pre neho najlepšie. Vlado nechcel byť v posledných dňoch svojho života sám v nemocnici, ale doma s rodinou. „Mohla som ešte zavolať záchranku, ale oni by ho akurát zaintubovali. Aký by to malo zmysel? Že by sa trápil o čosi dlhšie? Vedeli sme všetci, kam to speje, aj deti som na to pripravila. Len si nikto z nás nemyslel, že to pôjde tak rýchlo.“

Do roka a do dňa

Rodina sa po otcovej smrti ešte viac zomkla. Danke bola oporou dcéra Veronika, ktorá si aj s manželom postavila dom hneď na vedľajšom pozemku, syn Lukáš býval síce v tom čase u priateľky, no obaja sa prisťahovali k Danke, aby jej pomohli prekonať najťažšie obdobie. „Hlavne Lukáša rýchly priebeh manželovej choroby veľmi ranil, ale podporil ma, kým som sa spamätala z jeho smrti.“

Život sa pomaly vracal do normálnych koľají. V dome, kde plánovali s Vladom tráviť chvíle spolu, zostala Danka sama.

Pred Silvestrom 2014 si nahmatala hrčku v ľavom prsníku…

(pokračovanie v pondelok 28. decembra 2015)