Onko Ivana: Metóda pokus – omyl (2. diel)

Genetické predispozície sú sviňa! Hlavne v prípade, keď sa „tradícia“ odovzdávať si pravdepodobnosť ochorenia na rakovinu začne práve u vás. Jedna z prvých otázok, ktoré vám položí každý onkológ, sa týka rodiny a príbuzenstva. Overuje, či choroba nemôže byť dedičná. Že v ženskej vetve Demekovcov dedičná naozaj je, zistili mama aj dcéra Ivana takmer súčasne. Ochoreli obe v rozpätí šiestich mesiacov.

Čudnú hrčku na čudnom mieste pod pazuchou si Ivka našla už pred tridsiatkou. Ako každá normálne vzdelaná žena a navyše vzorná puntičkárka a poctivka sa okamžite objednávala na sono vyšetrenie. „Neukázalo nič zvláštne, lekár to vyhodnotil ako fibroadenóm, čo je nezhubný nález dosť bežný u mladých žien. Upokojil ma a poslal domov s tým, že ho budeme strážiť a pravidelne kontrolovať.“

Tak aj bolo. Pri každej ďalšej preventívnej prehliadke si nález gynekológ obzrel, zaregistroval, že sa trochu zväčšuje, pre istotu poslal Ivanku na punkciu, no aj tá vyšla negatívne. „Dnes by som asi reagovala inak a pýtala sa dôrazne aj na ďalšie, dôslednejšie vyšetrenia. Vtedy som však odchádzala spokojná s tým, že je všetko v poriadku,“ hovorí. Na operáciu sa nechala prehovoriť až po piatich rokoch, aj to z estetických dôvodov. Blížila sa letná sezóna a čudná hrčka už nadobudla také rozmery, že ju bolo v plavkách vidno voľným okom.

„Nemala som žiadne obavy, brala som operačný zákrok ako rutinnú záležitosť, kolegovia mi ešte zo žartu a z lásky poslali do nemocničnej izby veselé balóniky,“ žartuje. „Operatér mi len povedal, že pre istotu spravia aj takzvaný rýchly rez a pošlú tkanivo na vyšetrenie. Ak vznikne podozrenie, že niečo nie je v úplnom poriadku, tak pacientovi pichnú modrú kontrastnú látku, ktorá ukáže, čo je vlastne napadnuté, napríklad uzliny, a tie potom tiež treba vybrať. Počúvala som ho na pol ucha, veď to sa ma predsa netýka. Keď som sa  však po operácii prebrala, hodnú chvíľu som nechápala, prečo som modrá!“

Keď modrá nie je dobrá

Modrá kontrastná látka opúšťa telo len pomaly. Aj Ivka mala dlho pery do modra, modré kruhy pod očami a ešte aj moč z nej tiekol v modrom odtieni. Nikto sa však nemal k tomu, aby jej vysvetlil, čo sa deje. „Bolo mi jasné, že sa čosi udialo, no personál na oddelení z mojich otázok vždy šikovne vykľučkoval, vraj to vám povie lekár, alebo ešte nevieme nič konkrétne, alebo čakáme na výsledky.“ Urobila teda to, čo pri takomto prístupe spraví každý príčetný pacient – keď sa jej výsledky konečne dostali do ruky, „prekladala“ si lekársku hatmatilku o svojom stave pomocou internetu. Nebolo to nič pekné, hlavne spojenie karcinóm in situ.

Po prepustení z nemocnice si ju naspäť zavolali už o pár dní, vraj kvôli nej zasadá konzílium. „Bolo tam asi päť ľudí v bielych plášťoch a ich prvá otázka znela, či si uvedomujem, akú mám vážnu chorobu. Skoro som spadla z nôh! Začnú tým, že mi nič nevysvetlia, a potom ma karhajú ako malé decko. Myslíte si, že som tu preto, lebo mám chrípku, reagovala som protiotázkou. Konečne mi oznámili aj čo sa stalo – nevybrali dosť tkaniva, napadnuté rakovinou môže byť ešte aj ďalšie a budú ma musieť operovať znova. Tú istú jazvu otvorili o dva týždne, poriadne vyčistili a znova zašili. Až potom boli moje histologické vyšetrenia konečne negatívne.“

Od jedného (neochotného) lekára k druhému

Dobrou správou sa Ivankin onkologický príbeh nekončí. Aj keď chirurgovia odstránia napadnuté tkanivo, onkológovia väčšinou ešte preliečia pacienta takzvanou zaisťovacou liečbou, aby „zabili“ všetky potenciálne rakovinové bunky prúdiace v krvi. Tie sa totiž môžu kedykoľvek zachytiť v niektorom orgáne a znova začať bujnieť. „Ani len takú jednoduchú informáciu mi znova nikto nepovedal. Na prepúšťacej správe z nemocnice som mala iba poznámku prosím konzultovať na NOÚ. Nevedela som, kam mám presne zájsť, za kým a čo mám chcieť. Myslela som, že mi operatér aspoň odporučí lekára, u ktorého sa mám hlásiť, no nič také sa nestalo.“

Na toto obdobie spomína Ivanka ako na najhektickejšie. Poriadkumilovný a systematický človek ako ona vždy vie, odkiaľ kráča a kam, no zrazu nevedela vôbec nič. Ako to na onkoške chodí zisťovala pomaly, metódou pokus-omyl. Na konci pokusu nechať si vysvetliť svoj stav od niekoho kompetentného bolo naozaj zistenie, že to bol fatálny omyl. „Otec môjho priateľa mi vybavil konzultáciu u jednej lekárky na Národnom onkologickom ústave. Prisahám, že dovtedy som od žiadneho lekára neodchádzala s plačom, no od nej áno. Dala mi len brožúrku o karcinóme prsníka a vypoklonkovala ma takým nechutným spôsobom, že na to nikdy nezabudnem. A to bolo vybavené po protekcii.“  Ako omyl sa ukázal aj ďalší Ivkin pokus dozvedieť sa, čo jej je a čo s ňou chcú robiť v Onkologickom ústave sv. Alžbety. O tichej rivalite medzi Klenovou a Heydukovou vedia svoje mnohí pacienti a Ivanka ju môže len potvrdiť. „Vraj ak mám na správe z nemocnice napísané, že konzultovať mám na Národnom onkologickom ústave, tak u nich sa nemám prečo ani len zastaviť.“ A že vraj výber lekára je naša slobodná voľba…

K onkologičke so zápisníčkom

Prvý lekár, ktorý si ju posadil a v pokoji vysvetlil, čo sa bude diať, bol onkochirurg Marián Karaba z NOÚ. A odporučil jej onkologičku Evu Oravcovú. „Konečne som mala konkrétne meno, stačilo len sadnúť si pred jej ambulanciu. A mala som šťastie, lebo pani doktorka sa mi naozaj venovala. Veď k nej chodievam stále, teraz už len na kontrolu, no boli časy, keď som k nej chodila so zápisníčkom, do ktorého som si písala všetky možné otázky. Ona mi na ne vždy trpezlivo odpovedala. Možno sa ostatní pacienti hnevali, čo u nej robím celú hodinu, no bola som taká rada, že som pre niekoho konečne dôležitá. Aj som jej povedala, že chcem u nej zostať a držala som sa jej ako kliešť,“ usmieva sa.

Možno by vtedy stačilo, keby stretla jedinú skúsenú pacientku, takú, akými sú dnes Amazonky, ktorá by ju do onkologického života zasvätila. Veď ani Ivana nevedela, kde je odber, kam má ísť na EKG a kam s lístočkom na namiešanie chemoterapie. V bludisku chodieb NOÚ sa stokrát stratila. „Spomínam však na to obdobie ako na celkom pekné,“ dodáva. „Pacienti sa k sebe správajú veľmi ľudsky, mala som tam množstvo príjemných náhodných stretnutí. Veď až na onkológii človeku dôjde, že sme sa všetci ocitli v rovnakej mizérii a všetci sme si rovní. Stovky ľudí čakali každé ráno disciplinovane pred odberovou miestnosťou, nikto nehulákal a ani sa nepredbiehal, mladí, starí, muži aj ženy. Aj ja som sa tam naučila trpezlivosti.“

Niečo málo o pokore

Tá pred diagnózou nepatrila medzi jej silné stránky. Krátko pred liečbou sa rozišla s priateľom a začala byť až neadekvátne akčná. „Snáď nebola akcia či žúrka, na ktorej som chýbala. Všade som chcela byť a všade za hviezdu. Osud ma musel naozaj poriadne klepnúť a ten preplesk, čo som dostala, bol skutočne priamo úmerný tomu, ako som lietala v oblakoch. Viem, čo mi chcel povedať: Nevyskakuj! A ak si si o sebe niečo namýšľala, tak si radšej nič nenamýšľaj. Veď keď človek príde ešte aj o vlasy, pochopí, že bude veľmi dlho trvať, aby zas začal uvažovať o nejakom štandardnom spoločenskom styku. A obdiv? A muži? Na to treba zabudnúť!“

Nie, v Ivankinom postoji nie je ani trochu ľútosti či pocitu, že si tento „trest“ zaslúžila. „Ani s odstupom času nenachádzam nič, čo by ma malo do ďalšieho života demotivovať. Chuť k životu mi rakovina nevzala, práve naopak – som šťastná, že som sa z toho napokon dostala. Spoločný osud nás ešte viac zblížil s mamou a aj so skvelým človekom, mojím priateľom Maťom.“ Rozídení tak boli len pár mesiacov, dali sa znova dokopy v predvečer prvej Ivkinej chemickej infúzie. Neodpustila si ešte aspoň jeden deň pobytu na obľúbenom festivale (však vedela, že dlllho nebude mať na niečo také silu, možnosti a asi ani chuť) a ráno na ďalší deň šla na Klenovu.

„Naliali to do mňa, no nedialo sa vôbec nič. Všetkým nám povedia, že nám bude zle, ale ako to zle reálne prebieha, nevysvetlí nikto lepšie ako bývalý pacient. Dnes to už viem. 🙂 Vrátila som sa teda do práce a začala sa cítiť len trochu zvláštne. Popoludní som ako-tak stihla prísť domov, prezliecť sa do pyžama a v tej chvíli do udrelo. Nie, naozaj som nikdy nevracala, aj keď som mávala žalúdok ako na vode. Prirovnala by som to k situácii, keď cvála kôň a zrazu pred neho postavia betónovú prekážku, do ktorej v plnej rýchlosti napáli. Jednoducho som si musela ľahnúť a štyri dni som nevládala ani vstať.“

(pokračovanie na budúci týždeň)