Onko Ivana: Puntičkárka v akcii (1. diel)

Každý onkológ vám povie, aby ste svoj stav a svoju liečbu zbytočne neporovnávali s inými pacientmi. Každý jeden človek (a teda aj pacient) je originál, a takisto každý chorobopis a z neho vyplývajúci postup pri liečení. Ani v novom príbehu Ivany Demekovej nehľadajte spoločné črty s tými predchádzajúcimi. Veď aj Ivka je vskutku originál. 🙂

S väčšinou Amazoniek ju spája zvláštne poznávacie znamenie. Mnohé sme detailistky, puntičkárky až perfekcionistky, čo musia mať vo všetkom dokonalý poriadok a problémy akéhokoľvek charakteru riešime bezo zvyšku. Nič nemôže zostať „otvorené“ a už vonkoncom nepoužívame známu mužskú taktiku, že to, čo nie je v poriadku, nebudeme dávať do poriadku, ale „necháme vyhniť“.

Ivka žije a pracuje v Bratislave, no svoje korene a rodinu má v Prešove. Ten sa jej spája aj s prvými láskami a starosťami, ktoré s nimi mala. „Boli úplne klasické – ja som ho chcela a on ma nechcel,“ vie sa na svoje vtedajšie problémy dnes pozrieť s nadhľadom a odstupom. Prísť totiž mali podstatne vážnejšie starosti. „Hovorí sa im porucha príjmu potravy, ale keď to nazveme pravým menom, bola som anorektička a bulimička. Všetko súviselo so všetkým – z pedantskej povahy vyplývala nespokojnosť s tým, že ľudia sa správajú inak, ako očakávam. Trápilo ma to, áno, som tak trochu ubolená duša a skončilo sa to presne tak, ako sa dalo predpokladať – depresiami. Na rok som prerušila štúdium na vysokej škole v Bratislave, vrátila sa domov a dala si od všetkého pauzu. V Prešove som sa zastabilizovala, pomohli mi aj lieky, no moju už naplno rozbehnutú bulímiu mohli vtedy lekári len začať riešiť.“

Na poruchy príjmu potravy nie sú lieky. Také, že si večer dáte dve tabletky a od rána sa už stravujete ako bežný človek. Ako na hojdačke – chvíľu dobre, chvíľu zas nie -to s Ivanou bolo takmer desať rokov.

Šlamastika

Život  anorektika či bulimika je plný zatajovaní a klamstiev, keď hľadá čoraz rafinovanejšie spôsoby, ako sa dostať k jedlu a byť s ním sám. Ivka v tom bola expert, no jej najbližší vedeli, že už dávno nie je všetko v poriadku. „Neustál to ani môj vtedajší priateľ, spolužiak z vysokej školy. Veď sme spolu bývali, videl na vlastné oči, čo robím, keď to na mňa príde. Chápal, že som vo veľkej šlamastike, ale nevedel mi pomôcť. Rovnako som dopadla v ďalšom vzťahu a ani rodičia nevedeli, čo s tým. Pomohlo mi, až keď som stretla človeka, ktorý hneď na začiatku radikálne naznačil, že náš vzťah nebude fungovať, ak sa nevyliečim.“

Nepodarilo sa to zo dňa na deň, nerobte si ilúzie, no aj tak si na ten okamih Ivka spomína ako na prelomový. „Viem, že som sa na seba pozerala do zrkadla a pevným hlasom som sama sebe povedala, že mne už nikdy žiadne jedlo hore krkom nepôjde!“ Svoje slovo dodržala. Dokonca aj v dobe, keď už brala chemoterapiu, po ktorej sa hore krkom pýtajú veci bez toho, aby ste to mali šancu svojou pevnou vôľou ovplyvniť. 🙂

Gastro freak

Dnes, pár rokov pred štyridsiatkou, vie, že dokázala obrátiť nevýhodu na výhodu a svoj „špecifický“ vzťah k jedlu pretavila do lásky k nemu. „Som gastro freak, zaoberám sa rôznymi aspektmi stravy a stravovania, samozrejme skôr z filozofického pohľadu. Obsesiu vrhnúť sa na jedlo a pchať ho do seba už nemám.“ Drží sa vlastných bezpečných spôsobov stravovania a hovorí, že vyliečená bulimička nie je to isté ako vyliečený alkoholik. „Nedá sa povedať, že by bolo pre mňa riskantné ísť niekam, kde je veľa jedla,“ usmieva sa. „Táto závislosť nie je fyzická, nutkanie toho typu neprichádza. Neviem síce posúdiť riziko recidívy, ale myslím si, že je veľmi nízke. Ani pri vypätých situáciách necítim už potrebu riešiť svoj stav jedlom.“

Ak už premýšľate nad tým, ako súvisí anorexia a bulímia s rakovinou, vypustite tieto úvahy z hlavy. Neexistuje medzi nimi príčinná súvislosť. Tento onkologický príbeh nie je podmienený (dočasne) extrémnymi stravovacími návykmi a ani dlhodobou záťažou či stresom. Môže zaň čiastočne aj genetika.

Dedičstvo

Len tak tak sa Ivana zastabilizovala – v živote aj v konzumácii potravy – a do jej príbehu s plnou parádou vstúpila rakovina. Na jeseň roku 2012 diagnostikovali karcinóm prsníka jej mame. „Máme s rodičmi veľmi blízky vzťah, aj keď som už dávno dospelá a žijem v Bratislave. Keď mi tú správu mamina zatelefonovala, vedela som, že tentoraz musím byť ja oporou pre ňu. Upokojovala som ju, trochu aj hrešila za strach, čo ju ovládol, no hlavne povzbudzovala, nech sa na rakovinu pozerá len ako na hocijakú inú, úplne obyčajnú chorobu. Ako na problém, ktorý spolu vyriešime. V tom čase som si ešte nedokázala celkom dobre predstaviť, čo mamina naozaj prežíva.“

Pravidelne sa informovala o situácii doma, no nebolo jednoduché zabezpečiť všetko potrebné  a byť mame oporou na diaľku. „Už dávno sa pomery v našej rodine otočili, ja kontrolujem rodičov, či náhodou nerobia nejaké blbosti,“ usmieva sa. „Brat žije v Prahe, je umelec a sochár, praktické veci v súvislosti s našimi riešim skôr ja. Nesťažujem sa, máme s rodičmi výborný vzťah a je to pre mňa prirodzené ako pre staršieho zo súrodencov. Vždy, keď prídem domov, mením sa pri nich znova na decko, ktoré sa hocikedy vtisne medzi ocka a maminku pri pozeraní televízora. Sme veľmi kontaktní.“ Počas maminej liečby však bola rodinná harmónia v ťahu. Všetko vybuchlo. „U ocka sa znova ohlásila ťažká depresia, museli ho hospitalizovať, mama brala chemo a aj vtedy riešila skôr to, či mu v tej nemocnici nič nechýba. Po jednej chemoterapii, keď som dorazila za našimi domov a našla ju ležať doma na gauči, ma napriek tomu ma posielala najskôr za otcom s tým, že ona nepotrebuje nič, len ležať, tak nech radšej utekám za ním.“

Byť pre oboch rodičov oporou mohla Ivana len krátko. Na jar 2013, iba polroka potom, čo diagnostikovali karcinóm prsníka jej mame, si rovnakú správu vypočula aj ona sama! „Samozrejme sa ma lekári pýtali, či máme túto chorobu v rodine, po pravde som povedala, že mama bola prvá. Následné vyšetrenia však potvrdili, že obe máme genetickú mutáciu, ktorá má označenie CHEK2. Bola teda určitá pravdepodobnosť, že ochoriem aj ja, no nikto to nečakal takto skoro. Mala som len 34 rokov.“

(pokračovanie v pondelok 1. augusta 2016)