Onko Ivana: Všetko je (znova) tak, ako má byť (3. diel)

Na leto a skorú jeseň roku 2013 mala Ivka Demeková celkom pestré plány. Že určite pôjde na Pohodu do Trenčína a v septembri s partiou kamarátov absolvuje veľkú výpravu do Himalájí a dajú si spolu track okolo Annapurny. Napokon bola rada, že zvládne trasu medzi posteľou a kúpeľňou.

Onkológovia jej naplánovali šesť dávok povestnej červenej chemoterapie vždy s odstupom troch týždňov. Nemala s ňou až také starosti ako iné pacientky, nezaútočila s plnou silou na tráviaci trakt, ale na zrak. „Najhoršie som sa cítila v prvý večer po chemo, videla som zle ako krtko na svetle. Už na druhý deň sa to zlepšilo, a tak som sa mohla sústrediť na to, aby mi nevypadli vlasy.“ Áno, aj Ivka bola presvedčená, že ak sa bude veľmi, ale naozaj že veľmi snažiť a sústredí na to celú svoju vôľu, o vlasy nepríde. Viaceré však máme rovnakú skúsenosť  – ani silou vôle sa na hlave udržať nedajú. 🙂

Pohodaaaaa

Ako učebnicový príklad Amazonky však nepadla do role úbohej obete, ktorú treba v čase choroby len obskakovať. Dokonca ani Pohodu si nenechala ujsť. „Tesne pred festivalom som si dala oholiť zvyšok vlasov, čo mi zostali a vyrazila som do Trenčína so šatkou na hlave. Pravdupovediac, veľa mojich známych si ani nevšimlo, prečo ju nosím a že pod ňou chýbajú vlasy. Chránila som sa pred priamym slnkom a užívala si atmosféru.“ Výlet do Nepálu však celkom pragmaticky stornovala – na niečo také by nemala dostatok fyzických síl a ani trochu by nebolo rozumné cestovať v dobe oslabenej imunity do rizikovej oblasti.

Patrí tiež medzi tých šťastných pacientov, ktorým v čase liečby vyjde v ústrety zamestnávateľ. „Dohodla som sa so šéfom, že budem robiť z domu. Veď k práci mi stačí počítač. Dostal harmonogram mojich chemoterapií, vedel, kedy budem odpálená, ale tiež, že sa hneď potom ozvem,“ hovorí. Ľahostajná nebola ani kolegom z práce. Pravidelne si ju monitorovali, ozývali sa a verili v úspešný priebeh liečby.

Reštart na vzťahy

Ivka tiež potvrdzuje, že choroba, ktorá najprv zasiahla jej mamu a o polroka aj ju, rodinu posilnila. „Až keď som sa sama ocitla v rovnakej šlamastike, pochopila som do najmenších podrobností, čím prechádzala moja mama. Chvíľu som si vyčítala, že som nebola dosť empatická, ale odkiaľ má zdravý človek vedieť, čo cíti onkologický pacient?“ Potvrdzuje zistenie nás mnohých, že onkologickému pacientovi najlepšie rozumie ten, kto má za sebou rovnakú skúsenosť. „Bol to extrémny prípad, ale musím s vďakou povedať, že choroba zafungovala na našu rodinu pozitívne a znamenala reštart pre všetkých. Upevnila dokonca aj vzťah mojich rodičov. Neprišlo im zaťažko prísť za mnou z Prešova do Bratislavy, keď som bola po chemo, naozaj ma prekvapili.“

Reštartom však prešiel aj Ivankin vzťah s Maťom. Začalo sa to síce tým, že sa len pár mesiacov pred prepuknutím jej choroby rozišli, no nikdy sa od seba nevzdialili. „To ja som vystrkovala rožky a zdalo sa mi, že sa už v našom vzťahu nič nedeje a začala som robiť neplechu. A to sme už mali spolu kúpený byt a rekonštruovali ho, aby sme sa vzápätí museli baviť o vzájomnom vysporiadaní. Maťo je však skvelý, racionálny a slušný človek. Hneď niekoľko dôvodov na to, aby sme boli rozídení len chvíľu,“ usmieva sa Ivana.

Výmesačia

Perfekcionizmus, zdá sa, patrí medzi poznávacie znamenia pacientok s karcinómom prsníka a má ho v zbierke svojich vlastností aj Ivana.  Túžba po poriadku sa však neprejavuje len v upratanej domácnosti, zarovnaných knihách na polici a logickom usporiadaní pracovného stola, no aj vo vzťahoch. Ak niečo nie je také, ako si to predstavuje perfekcionista, začne – ako hovorí Ivana – vystrkovať rožky. V túžbe po dokonalosti tak dokáže často zničiť aj to, čo funguje.„Musela som si uvedomiť, že to takto robím. Naozaj neviem veci, ktoré mi prekážajú, len tak hodiť za hlavu, choroba ma však naučila zmieriť sa s tým, že nebude všetko po mojom a znášam to ľahšie,“ vysvetľuje ďalší pozitívny efekt svojej negatívnej skúsenosti.

S Maťom sa dali znova dokopy, oslavujú nielen výročia svojho partnerstva ale aj výmesačia. J Áno, každý mesiac je dôvod na oslavu toho, že tu sme a máme po svojom boku chápavého partnera. „Som vďačná za to, že sme znova spolu, aj keď to bola tvrdá skúška nášho vzťahu. Uplynuli odvtedy už tri roky, stále beriem hormonálnu liečbu a doberiem ju po štyridsiatke. Neviem, či budem potom môcť mať deti, netuším, ako sa moje telo zachová. Navyše, keďže nádor bol hormonálny, pri tehotenstve je znova riziko zvýšenej hladiny ženských hormónov a možného návratu choroby. Lekárka je vo vyjadreniach opatrná, nepovedala však vyslovene, že by som sa mala tehotenstvu vyhnúť. Zatiaľ sme teda bezdetní a snažíme sa vyplniť si život tým, že sa venujeme jeden druhému a spoločným aktivitám. Ale bolo by fajn mať dieťa. Maťo je skvelý muž, viem, že by bol aj skvelý otec a vychovával deti geniálne. Kto by nechcel, aby po ňom zostalo pokračovanie v podobe ďalšieho pokolenia? Už sme sa spolu bavili aj o adopcii, ale počkáme, ako sa situácia vyvinie a rozhodneme sa.“

Prevencia, prevencia, prevencia

Nebude to náhoda, že aj Ivkin príbeh potvrdzuje, aká dôležitá je pri včasnej diagnostike prevencia. Lekári síce radi a často hovoria o tom, ako k ním prichádzajú pacienti v pokročilých štádiách rakoviny, lebo sa s akýmkoľvek nálezom boja prísť do ambulancie zo strachu pred diagnózou. Dosiahnu, samozrejme, len to, že ich napokon do nemocnice dopravia príbuzní, často až vtedy, keď samotný pacient nevládze už ani chodiť a nádor medzitým narastie do neoperovateľného rozsahu. Zdá sa však, že kritické množstvo ľudí sa stane pacientmi len preto, že ich lekári zdiagnostikujú ledabolo, povrchne a bez záujmu o skutočný pôvod nálezu, napríklad v prsníkoch.

„Človek musí mať naozaj šťastie, aby narazil na osvietenejšieho lekára, ktorý napríklad pošle pacienta na ďalšie vyšetrenie, aby vylúčil (alebo potvrdil) rakovinu. Poznám len pár takých prípadov, väčšinou sú to pacienti, čo chcú mať istotu a pýtajú sa na kontrolné vyšetrenia. Ak však človek nevie, že taká možnosť vôbec existuje, spoľahne sa na názor jedného lekára a príde na kontrolu o polroka, môže byť už neskoro. Pre veľa nádorov je šesť mesiacov kriticky veľa,“ vie už Ivka svoje. Dôslednosť, alebo nazvime to naším obľúbeným slovom puntičkárstvo, by v prípade všeobecných lekárov, gynekológov, rádiológov a mamológov bola naozaj vysoko kladnou vlastnosťou.

Preto si tiež presadenie kvalitného skríningu dali do svojho dlhodobého plánu aj Amazonky a je to tiež jeden z dôvodov, prečo medzi nás patrí aj Ivka Demeková. „Spája nás aj veľa iných vecí, napríklad, že sa každá snažíme mať veľa zážitkov a veľa toho stihnúť. Nie z obáv, že smrť je blízko, ale preto, že po chorobe sa nám akoby otvoria oči aj možnosti. Dovtedy sme si mnohé veci odopierali, teraz si ich konečne doprajeme. Nad čím by som kedysi váhala, do toho dnes s radosťou idem a chcem si to vyskúšať. Páči sa mi to,“ usmieva sa. „Sme síce ženy rôzneho veku a aj naše príbehy sa odlišujú, ale toľko vecí nás spája. Som rada, že som toho súčasťou. Je dobré mať taký pocit.“

(koniec)