Onko Janka: Diagnóza – zodpovedná (1. diel)

Presvedčiť Janku Žemlovú, aby mi porozprávala svoj príbeh, chcelo trochu viac snahy a taktizovania. 🙂 Vraj potom, čo si prečítala o osudoch iných žien, sa jej ten vlastný zdá byť obyčajný. A tak už na úvod môžem zaradiť dôležité ponaučenie – buďme vďační za „obyčajnosť“ našich životov, ak do nich (okrem choroby) nezasiahne ešte napríklad aj rozpad partnerského vzťahu, problémy s deťmi či vyhadzov z práce.

Do kolonky detstvo si Janka môže pokojne napísať „krásne a šťastné“. Bývať v dome pri jazere v dedinke neďaleko Trnavy je navyše ešte aj romantické, patrí k tomu letné kúpanie, zimné korčuľovanie a medzitým lietanie na bicykli. Niet divu, že pod jednou strechou s rodičmi bývala až do tridsiatky. 🙂 Po strýkovi však získala malý, no útulný byt v Bratislave, k tomu ešte aj miesto adekvátne jej vysokoškolskému vzdelaniu, a tak je už dvadsať ďalších rokov obyvateľkou hlavného mesta.

Byť ženou, ktorá je sama, je (viac-menej) úžasné

Dvadsiate storočie je už dávno za nami a nastala pomerne osvietená doba, keď sa na samostatne hospodáriacich mužov a ženy bez partnerov a detí nepozeráme ako na čudákov, s ktorými „určite nie je niečo v poriadku.“ Takí práveže mávajú vo veciach (a vzťahoch) nasledovaniahodný poriadok. Veď zdravý rozum hovorí jasne: načo byť vo vzťahu, ktorý nefunguje? Toľko ľudí sa neriadi zdravým rozumom a zotrváva v deštrukčných, v lepšom prípade len nešťastných vzťahoch, až je to do plaču.

Janka je iný prípad a plač si šetrí na okolnosti, ktoré sa riešia oveľa ťažšie. „Hovela som si spokojná v mojom bytíku a trochu mi prekážalo akurát to, že je na treťom poschodí bez výťahu a rovno pod strechou. V lete v ňom bolo na nevydržanie. Pred päťdesiatkou si človek zrazu uvedomí, že sú to zásadné nevýhody. Keď som práve v tom čase ochorela a po chemoterapii horkoťažko vyšliapala tie tri poschodia s jazykom po kolená, dala som si záväzok, že ak sa z toho vyhrabem, vymením byt a presťahujem sa.“ V takzvanej fáze vyjednávania, keď pacient sľubuje sebe a okoliu, čo bude, keď to dobre dopadne, si mnohí dávajú oveľa virtuálnejšie ciele, Janka je však žena výsostne praktická. Áno, má to svoje plusy aj mínusy.

Do čerta, prečo ja?!

Ak ste rodu ženského a na prvý pohľad nevyžarujete svoju bezradnosť a odkázanosť na pomoc iných, muži ochranárskeho typu sa vám budú určite vyhýbať. Čo si budeme oči šmirgľovať. Ak ste dokonca sama „ochranárka“, zrazu len zistíte, že ste zodpovedná za ľudí okolo seba. „Mám ešte mamu a aj deväťdesiatročného strýka. A ešte aj brata, ktorému tiež treba občas s niečím pomôcť,“ vymenúva ľudí, o ktorých sa stará. A kto sa stará o Janku? „Predsa ja sama.“

Možno už trochu tušíte, kde sa dajú hľadať dôvody toho, že aj vyrovnaná, veselá a samostatná žena v najspokojnejšej fáze svojho doterajšieho života ochorie. „Samozrejme, že som si kládla túto otázku, pripisujem to do určitej miery stresu, pracovnému ale aj tomu v súkromnom živote. Naozaj cítim silnú zodpovednosť, či už za iných ľudí alebo za splnenie mojich záväzkov a povinností. Priatelia mi často vraveli, že som aj sama na seba veľmi prísna a tvrdá. Naozaj to nie je úplne dobrý životný postoj, ale to som zistila až po chorobe,“ hovorí o „prínosoch“ rakoviny.

„Napríklad som ani len netušila, ako chutí smotanový jogurt,“ usmieva sa. „Odriekala som si ho, no nie pre peniaze. Však som slovanský typ so širokými bokmi, strážila som si váhu, športovala a formovala si postavu, zdravo sa stravovala. Jedla som len nízkotučné jogurty. Stačilo mi pozrieť sa na zloženie smotanového a sama som si povedala: čo si sa zbláznila?“ K štyridsiatke si ešte venovala mimoriadny darček – po dlhých rokoch prestala fajčiť. „Skúšala som to snáď päť rokov, no neúspešne. Minula som majland na všakovaké náplaste, no to je nezmysel. Človek to musí mať tiež usporiadané v hlave. Už som bola odhodlaná ísť za Okruhlicom na Hraničnú, nech so mnou niečo urobí, no vtedy som narazila na článok o biorezonančnej metóde a vyskúšala ešte aj tú. Za polhodinu som odišla ako nefajčiar. Neviem, ako to funguje, a je mi to jedno, ale funguje to. Nemala som odvtedy chuť na cigaretu.“

Po dovolenke to dám doporiadku

Začalo sa to štandardne, aj Janka si objavila v prsníku hrčku pri sprchovaní. Vedela, že žena by v takom prípade mala spozornieť, nuž i ju prepadol nepríjemný pocit. „Hneď som ruku odtiahla, tak som sa toho zľakla. Dokonca mi na sekundu prebehla mysľou úvaha, že keď sa toho dotýkať nebudem, tak to zmizne,“ usmieva sa dnes nad svojou vtedajšou naivitou. „Však možno je to naozaj len cysta, ktorá príde a odíde. Ale postavila som sa k tomu zodpovedne, ako inak. Keď tam hrčka bola ešte aj po týždni a zmiznúť sa nechystala, šla som ku gynekologičke.“ Tá ju poslala na vyšetrenie k mamológovi, ten ju odporučil na sono a pre istotu aj na biopsiu. Nič príjemné, no výsledkom bolo zistenie, že ide len o zdurenú mliečnu žľazu. „Tie papiere som mamológovi s úľavou a trochu víťazoslávne priniesla do ambulancie. Zadíval sa na ne a spýtal sa ma: kedy vás objednám na operáciu? Skoro som odpadla. Prečo by som mala ísť na operáciu. Vysvetlil mi, že jeho dlhoročná prax hovorí, ak má žena po štyridsiatke v prsníku čokoľvek navyše, malo by to ísť von.“

Janku napokon o správnosti tohto kroku presvedčila kamarátka Eva. „Tebe šibe,“ vytkla jej v prvej prudkej reakcii. „Však mne nič nie je, som v životnej forme, vyšportovaná a všetko stíham a vládzem. Ja mám ísť na operáciu?“ Práve nešpecifikované nálezy, cysty či zdureniny sa zvyknú zvrhnúť na rakovinu, skorý zákrok je naozaj najlepšou prevenciou pred onkologickou anabázou. Aj Janka ako racionálny človek zhodnotila plusy a mínusy a prijala rozhodnutie, že do toho ide. „Hrčku som si našla v máji 2013, v júni mi lekár navrhol operáciu, cez leto sme ešte s Evou šli na dovolenku a na zákrok som sa objednala v októbri. V lekárskej správe stálo, že pôjde o operáciu nezhubného nádoru.“

(pokračovanie v pondelok 22. augusta 2016)