Onko Katka (2. diel): Za cicu aj v nemocnici

Ešte ani pred vyšetrením na mamografe nemala Katka ktovieaké obavy. Však ju vôbec nič nebolelo a vôbec – hlavu mala plnú Števka a žily plné hormónov šťastia, čo tam po nejakej drobnej zdravotnej nepríjemnosti? Akurát že lekárovi na mamografe sa „niečo nezdalo“, a tak šupoval Katku aj na sono vyšetrenie a odporučil aj biopsiu. „Vraj aby sa niečo potvrdilo alebo vyvrátilo, tak mi to veľmi stručne vysvetlil. Už sa mi to nezdalo celkom ako banálna vec, a tak som s papierom plným lekárskej hatmatilky zašla za kamarátkou doktorkou, aby mi to preložila do ľudskej reči. Ona bola napokon prvá, kto mi povedal, že mám rakovinu.“

Čo teraz a čo potom?

V jednom sa Katka úplne vymyká z onkologických príbehov, ktoré som sa uplynulé tri roky počula desiatky. Jej prvou myšlienkou zoči-voči diagnóze nebola predstava skorej smrti v ťažkých mukách, ale že do TOHTO predsa nemôže zapliesť Števka. „Vedela som len to, že neviem, čo ma čaká a tiež, že ho do toho nemôžem zapliesť. Musím mu to čo najskôr povedať a požiadať ho, aby si naozaj rozmyslel, či so mnou chce byť.“

Aj ten najväčší romantik asi uzná, že Števko, Katkina len niekoľkotýždňová známosť, mal v tomto štádiu plné právo zo vzťahu vycúvať a nikto na svete by mu to nevyčítal. Dokonca ani Katka nie. „Ak by mi povedal, že končíme, pochopila by som ho. Nevedela som, čo všetko sa so mnou bude diať, no určite by mi v kritických situáciách pomohli rodičia a syn. Števka mám rada, ale nechcela som ho zneužívať.“

A ako sa zachoval muž, ktorého pred dvoma mesiacmi ani nepoznala? Nezapochyboval ani na pol sekundy a ani dnes sa mu pri spomienke na zlomové okamihy nechveje hlas. „Katka je človek, ktorý stojí za to, aby som zabojoval spolu s ňou. Rozhodol som sa napevno, že idem do toho!“

Nebude to také ľahké, drahá…

Jasné, že ani táto zaláskovaná dvojica nepreplávala temným onkosvetom s úsmevom na perách a budovateľskou iskrou v očiach. Fáze šoku a popierania sa asi nevyhol nikto z nás. „Než sa lekári zhodli na tom, že musím ísť na operáciu, zvolali konzílium. Bol to čudný zážitok, ako mi tam iks cudzích chlapov v bielom plášti čumí na prsia. Výsledky z biopsie prišli o pár týždňov, sestrička doktora Sečanského mi zavolala vo chvíli, keď sme práve mali vo firme veľké zasadanie. Pýtala som sa jej, čo tam je, no ona trvala na tom, že musím prísť osobne. Utekala som do nemocnice hneď po mítingu nahodená v elegantnom biznis kostýmčeku,“ spomína na deň, keď sa definitívne dozvedela, že je zle. „Predtým som si vravela, že to je blbosť, že to nehovoria o mne. Pomýlili sa. Vždy je predsa nejaké percento pravdepodobnosti, že sa lekári pri diagnóze pomýlia a to bude môj prípad.“

Tentoraz si lekári boli fest istí, akurát nevedeli, čo všetko pri operácii objavia. Katku pripravili aj na variant, že sa zobudí bez prsníka. Nádor bol dosť agresívny, za pár týždňov od mamografického vyšetrenia do operácie narástol o pol centimetra a prsník začal po biopsii aj bolieť. „Neviem ako to mali ostatné ženy, no musela som nosiť dve podprsenky, aby som bolesť ako-tak potlačila. Už aj pri obyčajnom sprchovaní sa však prejavila naplno.“

Na hospitalizáciu sa mala hlásiť na Veľkonočný pondelok, v utorok 7. apríla ju operovali. Hádajte, čo si prvé kontrolovala po prebratí z narkózy?

Ale bol tam! 🙂

„Odobrali mi, chvalabohu, napokon len kvadrant z prsníka. Dokonca zospodu, takže to v podstate ani veľmi nevidno. Bola to prvá, ale na dlho posledná dobrá správa, no to som vtedy ešte netušila. Števko za mnou chodieval každý deň, dokonca sa pokúšal prepašovať na moju izbu kyticu, ale normálne ho s ňou vyhodili,“ smeje sa Katka pri spomienke na nekompromisné sestričky.

Značková kabelka musí byť!

S humorom vzala aj pobyt v nemocnici, keď pacientky po zákrokoch na prsníkoch chodia s drénmi odvádzajúcimi krv a iné tekutiny z operačnej rany. „Baby si ich väčšinou dávajú do vrecka na župane, no zistila som, že tak som s hadičkami často o čosi zavadila. Jedna pani mi poradila lepšie riešenie – nosiť ich v igelitke alebo kabelke. Poprosila som teda Števka, aby mi priniesol štýlovú Marks and Spencer kabelku a s tou som sa potom prechádzala po chodbách nemocnice.“

Zabávali sa a smiali pri každej príležitosti, aj pri takej, ktorú by možno niekto iný vyhodnotil ako život ohrozujúcu. Že by bola láska naozaj silnejšia ako strach zo smrti? „Objavil sa, to nemôžem poprieť, ale nepripúšťala som si ho. Možnože ak by som žila sama, prežívala by som svoje ochorenie oveľa ťažšie a v slzách, vďaka Števkovi som ale mala myšlienky úplne inde. Hlavne som videla, že mi verí, že sa vyliečim a ani na sekundu nepripúšťa inú možnosť. Tak som ho predsa nemohla sklamať,“ hovorí Katarína ako vždy veselým hlasom, hoci spomína na najhoršie štádia svojej liečby. Pozrela si aj štatistiku vyliečených s diagnózou karcinóm prsníka na internete a dospela k záveru, že to pre ňu vyzerá nádejne, vedela tiež, že u Števka nájde vždy na sto percent oporu.

Tak hurá do toho a nech je to čo najskôr za nami.

Hneď prvá chemoterapia však na ňu udrela s celou svojou deštruktívnou silou!

(predchádzajúci diel tohto príbehu nájdete TU, pokračovanie v pondelok 14. decembra 2015)