Onko Lucia: To nič nie je (1. časť)

To, ako sme sa s Luckou Lepejovou zoznámili, je dnes už kus histórie. Do augusta 2013 sme o sebe nevedeli a pritom sa nám už rok diali v živote navlas rovnaké veci.

Teda veci súvisiace so zdravím – aj Lucia prichádzala dovtedy do styku s lekármi len keď si potrebovala v škole blicnúť a o pár rokov neskôr ešte odrodiť. Však aká je pravdepodobnosť, že ochoriete, ak nefajčíte a nepijete, vážite päťdesiat kíl, každý víkend vybehnete s rodinou či priateľmi na vrchy, kopce, rozhľadne a turistické atrakcie v rádiuse sto kilometrov, máte prácu, ktorú milujete a v ktorej milujú vás a vašimi najvýraznejšími vlastnosťami sú pozitívne myslenie, humor cynického charakteru, priateľskosť a otvorenosť, odvaha a rozdrapenosť? To posledné Lucku a.k.a. „rozdrapenú Martinčanku“ vystihuje úplne najviac a najlepšie, bolo by naozaj fantastické, ak by sa jej schopnosť vedieť za seba bojovať, nenechať si skákať po hlave, užívať si v tom najlepšom zmysle slova, presadiť sa a podmaniť si pospolitý ľud očarujúcim fotogenickým úsmevom, mohla šíriť medzi Amazonkami hoci aj kvapôčkovou infekciou.

Len aby ste mali srdce na mieste

Hrčku v prsníku jej objavili pri bežnej gynekologickej prehliadke na USG vyšetrení, ale podľa lekárov vyzerala neškodne. „Povedali mi, že mám byť pokojná, že naozaj nejde o nič vážne. Tak som teda bola pokojná, ale mala som pocit, že až tak v poriadku to nie je, veď v prsníku je niečo, čo tam byť nemá. Šla som pre istotu na sono ešte raz, ekárka mi povedala, že sa hrčka trochu zväčšila, ale ak mám pred menštruáciou, tak je to normálne, vyzerá to na obyčajný fibroadenóm a naozaj nie je dôvod sa znepokojovať. Stále som nebola znepokojená, ale za to rozhodnutá, že nech je to čokoľvek, nechcem to tam mať.“ Rozdrapená Martinčanka tak trvala nekompromisne na tom, že sa to musí vyriešiť bezo zvyšku a bude pokoj. Lekárka zo sona jej odporučila doktora Lúčana, najväčšiu kapacitu v onkochirurgii v širokom okolí s tým, že nech vám teda spraví punkciu a budete mať srdce na mieste.

Bolo leto 2012, Lucka s manželom Majom a tretiačkou Ninkou odchádzali na dovolenku, no už nestála za veľa. „Nevedela som dostať z hlavy von myšlienku na ten čudný nález, intuícia mi už vtedy vravela, aby som bola v strehu. Pána doktora Lúčana som navštívila hneď, ako sme sa vrátili. Ani si nepozrel sono snímky, stačilo mu, že ma prehmatal. Povedal mi priamo, že to nie je dobré a treba to vybrať.“

To sa ma netýka!

Prvýkrát Lucku operoval v septembri 2012, vtedy sa ešte pokúsil o zákrok zachovávajúci prsník a vybral len hrčku. Histologické vyšetrenie prišlo o pár týždňov. „Priviezla som práve Ninku na hospitalizáciu na detskom oddelení, mali jej operovať pruh. Vyniesla som ju na druhé poschodie, poprosila, nech sa prezlečie do pyžamka, ja si zatiaľ zbehnem do suterénu, kde ordinoval doktor Lúčan, po výsledky. Vtedy a tam mi to oznámil. Nielenže sa z neškodnej hrčky stal karcinóm, no pozitívne bolo aj tkanivo okolo nej.“

Každá z nás, žien a dievčat, ktoré už stáli zoči-voči človeku v bielom plášti oznamujúcom, že TO je rakovina, si na ten okamih pamätá inak. Zbytočné sú vtedy odporúčania, že ste mali prísť s niekým blízkym, aby ste v šoku, v slzách, v strachu a v stave úplnej paralýzy nezostali v ambulancii na neurčito. Väčšinou neprichádzame naprogramované na zlé správy, práve naopak. Do posledného momentu sa naozaj upíname k viere, že „to nič nie je“.

„Vytesnila som všetko, čo mi hovoril, hneď v tej chvíli,“ hovorí Lucka. „Nie, to sa netýka mňa. Nemám žiadnu rakovinu. Mám dcérku na detskej chirurgii, to je to podstatné, čo musím teraz riešiť.“ Bol piatok, v sobotu cestovala Lucka s Majom až do Veľkého Krtíša po Lakyho – šteňa, ktoré Ninke sľúbili za to, že pobyt v nemocnici zvládne.  „Veľmi túžila po psovi už dávno, a tak som sa nechala konečne prehovoriť, aj keď som dovtedy bola vždy jednoznačne proti. Ikskrát som prehlásila, že pes v domácnosti bude len cez moju mŕtvolu. Majo cestou do Krtíša žartoval, vraj aha, už prišiel ten čas.“

Najčernejší zo všetkých čiernych humorov bol v tejto famílii vždy na dennom poriadku. Aj Lucia tvrdí, že jej pomáhal dostať sa cez udalosti, ktoré by slabšie povahy dávno zlomili. „Museli sme toho chlpatého čokla doniesť domov. Už bolo jasné, že ma čaká onkologická liečba a asi nebudem vládať starať sa aj o Lakyho, no myslela som hlavne na Ninku. Mala len deväť rokov, nemohla som jej povedať, čo všetko sa so mnou bude diať. Nechcela som, aby vnímala môj smútok a strach zo smrti, nech sa radšej jej pozornosť sústredí na šteniatko.“

Onkológovia ma vyliečia!

Doktor naplánoval ďalšiu Luciinu operáciu len pár dní po tom, ako prišli výsledky, tentoraz odstránil celý prsník. „Povedal mi, že je to najlepšie riešenie, že čo je zlé, musí ísť preč. Povedal mi tiež, že po operácii ma budú ďalej liečiť onkológovia, že to bude síce dlhé a náročné, ale že som mladá a moje vyhliadky na vyliečenie sú veľmi dobré.“

Pre psychiku pacienta ani nemôže lekár spraviť viac. Ak cítite, že mu na vás záleží a že robí všetko preto, aby vám naozaj pomohol a všetko vysvetlil. „Na onkológiu som šla celkom vysmiata s presvedčením, že zle už bolo a že tam ma už úplne vyliečia. Potom som už ani na chvíľu nemala pocit, že idem umrieť. Áno, bála som sa neznámeho, veď dovtedy som lekára videla, len keď som mala sopeľ, chrípku alebo angínu. Bola som vyplašená z toho, že som každú chvíľu v nemocnici aj z množstva bielych plášťov. Ďalej som už žila s vedomím, že snáď sa to všetko vyrieši, lebo veď ak lekár povie, že to bude dobré, tak to predsa bude dobré.“

(pokračovanie na budúci týždeň)