Onko Paula: Byť či nebyť (priotrávená chemoterapiou)? 2. časť

Onkologické ochorenie drvivú, aleže naozaj veľmi veľmi drvivú časť nových pacientov kruto zaskočí. Naša kamarátka, Amazonka Paula Holotňáková, je iný prípad. Veľmi veľmi iný. Keď jej lekári oznámili život ohrozujúcu diagnózu, takmer vôbec ju to neprekvapilo.

Nie že by chorobu na seba privolávala nestriedmym životom, fajčením, stresom, zlou životosprávou, či nadváhou, ale borila sa a do dnešného dňa sa borí s hlbokým pocitom viny, že pre záchranu svojho manžela nespravila všetko, čo mohla. Hlas sa jej chveje aj dnes, keď o tom hovorí s odstupom troch rokov. „Ťažko sa mi to spracováva a mám pocit, že rakovina prišla práve pre to moje veľké trápenie.“

Odrežte, čo treba a ide sa ďalej

Kolotoč vyšetrení sa rozbehol potom, čo si objavila neštandardne vtiahnutú bradavku. „Pritom som naozaj poctivo chodievala na preventívne mamografické prehliadky. Nikdy som ich nepodceňovala, keďže moja mama zomrela na karcinóm prsníka päť rokov po prvotnom náleze, rovnaká diagnóza zasiahla aj jej sestry a moje dve sesternice,“ hovorí Paula. Po desiatich mesiacoch od manželovej smrti sa tak ocitla v tej istej nemocnici, kde ležal on a dokonca na tom istom poschodí a z rovnakého dôvodu. „Keď mi doktor Bella oznámil, že to treba operovať, nešokovalo ma to tak, ako predstava, že by som mala byť na oddelení, kde Edo zomrel. Povedala som mu to. Že to neprichádza do úvahy. Že niečo také nezvládnem a že by som sa chcela dať presunúť z Heydukovej na Klenovu. Nemal s tým problém, len jeho sestrička frflala, čo sú to za pomery, že sa u nich dám vyšetriť a potom si idem inam.“

Operácie sa Paula nebála, zaujala postoj bojovnej Amazonky. 🙂 „Aj moja mama vravievala – odrežte, čo treba, hoďte to psovi a ide sa ďalej. V trochu upravenej verzii som niečo podobné povedala lekárom aj ja,“ usmieva sa pri spomienke na výraz ich tváre. „Vzali mi napokon polku prsníka, navyše dobre som sa hojila. Bola som pripravená aj na ožarovanie, no stále som bola odhodlaná držať sa môjho rozhodnutia po manželovej smrti – chemoterapia NIKDY!“

Liečime vás, čo ešte chcete?

Poznáte to známe nikdy nehovor nikdy? Určite áno. Niet zrejme nikoho, kto by toto výstižné paradoxné konštatovanie nikdy nepočul. J Po spustení celého onkologického kolotoča sa Paula ani na sekundu neľutovala, nekládla si otázku prečo si tá sviňa na „r“ našla práve ju, dokonca nemala strach ani zo smrti, čo už možno striehne za rohom. No keď zasadlo konzílium a rozhodlo, že ju budú liečiť aj chemicky, ocitla sa vo zvláštnej situácii.

„Onkologička mi to navyše oznámila len tak úchytkom, vyšla von z ambulancie s termínom mojej prvej chemoterapie a rozpisom toho, čo bude nasledovať. Pani doktorka, my sa o tom ani neporozprávame? Spýtala som sa jej úplne vykoľajená. Ona zostala vykoľajená zo mňa, akoby ju obťažovalo, že chcem vedieť viac ako dátum, kedy ma prvýkrát priotrávia. Naveľa ma vzala do ambulancie a vysvetlila mi, prečo je chemoterapia pre mňa dôležitá a nevyhnutná.“ Pre Paulu to bolo stále málo argumentov, veď to nebol ani rok, čo na následky chemoterapie zomrel jej milovaný manžel. „Ale no to snáď nie, prevracala onkologička oči. Neverila mi, že bol síce bez nádoru, ale zomrel, že ho chémia síce vyliečila, no vzápätí aj zabila, keďže nedostal dostatočne rýchlo pomoc.“

Pre to všetko, pre stále čerstvé spomienky, pre rozhodnutie nikdy sama do podobného rizika neísť prechádzala Paula najhoršou a najťažšou fázou svojho spolužitia s rakovinou. „Najnáročnejšie boli tri týždne od vybratia stehov po operácii po prvú chemoterapiu, ale asi som mala podstúpiť aj túto skúšku a rozhodnúť sa, čo ďalej. Potrebovala som informácie, aby som vedela, do čoho idem a čo ma čaká. Či už sa rozhodnem pre alebo proti.“

Nechcem, aby deti prišli aj o mamu

To je to obdobie, keď onkologický nováčik potrebuje predovšetkým komunikovať, no skúsenosť mnohých z nás je zúfalá – niet s kým. Lekári síce liečia, ale majú bohužiaľ stále plné čakárne, nevedia si nájsť čas, aby vám vysvetlili, do čoho sa rútite. „Pátrala som na vlastnú päsť,“ hovorí Paula. „Kamarátka mi napokon odporučila svojho známeho onkológa, ktorý si na mňa priestor našiel a vysvetlil mi moju situáciu tak, že som ju pochopila a aj sa rozhodla, že chemo podstúpim. Stačí, že moje deti prišli o otca, nemôžem im spraviť to, že by nemali ani mamu.“

Paula sa do problematiky chemoterapií zahĺbila skutočne dôsledne a v dôveryhodnej štúdii sa dočítala, že až tretina žien s diagnózou karcinóm prsníka berie chemo úplne zbytočne. „U nás sa nerobia onkotesty, ktoré by to overili a myslím, že nikto nebude riskovať, že patrí práve do tej tretiny, čo chemoterapiu nepotrebuje a liečbu odmietne. Veď stačí jedna zablúdená rakovinová bunka z milióna a môže spustiť metastázovanie. Niečo sa však už chystá, ja sama som bola v štúdii profesora Karabu, v ktorej pacientkam brali krv pred operáciou, pred prvou chemoškou, po prvom cykle a na záver chemo. Musí tým však prejsť tisíc žien a potom sa to vyhodnotí. Na konci by napokon mal byť relatívne jednoduchý test, keď sa bude dať z krvi zistiť, či pacientka chemoterapiu naozaj potrebuje alebo nie.“

Paula narazila aj na teraz veľmi populárnu metódu podpornej liečby vysokými dávkami vitamínu C. Onkológovia sa k nej stavajú skepticky, no reakcia Paulinej ošetrujúcej lekárky bola ešte horšia. „Chcela som s ňou len prekonzultovať, či infúzie vitamínu C naozaj pri chemoterapii pomáhajú. Doslova ma vysmiala, vraj keď budem mať chrípku, potom môžem brať celaskon, ale teraz zachraňujeme môj život. S odstupom času tomu rozumiem, no v dobe, keď je pacient extrémne senzitívny, by lekári mali brať ohľad na jeho stav. Dodnes si na tú príhodu pamätám ako na veľmi ponižujúcu.“

A výsledok?

Potom sa už Paula onkologičky radšej nič nepýtala. Pritom stačilo tak málo – trochu času a trochu empatie.

A prvá chemoterapia sa blížila…

(pokračovanie v pondelok 11. apríla 2016)