Onko Paula: Mám okolo seba skvelých ľudí (3. časť)

Sú pacienti, ktorí sa aj celé roky po liečbe pýtajú seba i okolia, čo by bolo, keby… Spochybňujú rozhodnutia lekárov, no aj svoje vlastné, dookola modelujú situácie, ako mohlo byť všetko inak. Paula Holotňáková je našťastie Amazonka ako lusk, keď sa raz rozhodne, tak svoje rozhodnutie uvedie do života a nesie za neho vlastnú zodpovednosť. A tak napriek tomu, že bola stále otrasená z nedávnej smrti manžela, dospela k záveru, že chemoterapiu podstúpi.

Za najťažšie obdobie svojho ochorenia považuje tri týždne medzi operáciou a prvou chemoškou, lebo tam sa to lámalo. „Keď som sa však rozhodla, že do toho idem, už som nič iné neriešila,“ hovorí. Podporili ju aj obe deti, a hoci Tereza aj Ondrej sú už dospelí a majú vlastné rodiny, s mnohými svojimi stavmi a obavami ich Paula nechcela príliš zaťažovať. „Veď to poznáš, vieš, aké sú matere?“ Usmieva sa, lebo ochraňovanie blízkych pred tým, čo trápi nás, máme tuším všetky Amazonky vložené v génoch. 🙂 Genetická predispozícia sa našťastie u Pauly nepotvrdila, hoci na rakovinu prsníka zomrela aj jej mama a dve sesternice.

Vianoce cez skype

S odhodlaním, že sa len tak nedá a napriek obavám z účinkov liečby s chorobou zabojuje, nastúpila na prvú chemoterapiu. „Aj mne do žil kvapkala červená tekutina a vedela som, že mi bude zle a prídem o vlasy. Nakoniec ma viac šokovala práve strata vlasov. Spočiatku som si vravela, že veď o nič nejde, ich vypadávanie predsa nebolí a rýchlo dorastú. Ale keď mi začali padať prvé a syn vzal strojček a oholil mi hlavu, bol to veľmi čudný, veľmi smutný a veľmi nečakaný pocit. Naozaj ma to zaskočilo.“

Liečbu Paula začala v novembri 2013, druhú chemo absolvovala krátko pred Vianocami a napriek tomu, že sa necítila najlepšie, tešila sa na sviatky v kruhu rozrastajúcej sa rodiny, detí a vnúčat. „Taký sme mali plán, ale moja poškodená imunita rozhodla inak. Ochorela som, navyše soplili aj vnúčatá, musela som napokon stráviť Vianoce sama doma s čerstvou parochňou na hlave. Zapálila som si sviečky a namiesto spoločnej večere sme si s deťmi skypovali. Aj vnúčatká mi celé naradostené ukazovali darčeky cez obrazovku počítača.“

Rodina sa stretla až krátko pred Silvestrom, no už na Troch kráľov viezol syn Paulu do Národného onkologického ústavu, kde jej museli nasadiť antibiotiká a následne posúvať ďalšie termíny chemoterapie. „Tie som už, našťastie, zvládla bez posunov a návštev pohotovosti, onkologička mi dokonca predpísala injekcie na posilnenie imunity. Dostávala som ich raz do týždňa, vraj hlavne počas zimy to pacientom na chemoterapii veľmi pomáha. Môžem potvrdiť, že ja som už iné ako onkologické starosti nemala.“

Good job!

Sama sa Paula nikdy necítila. Nielenže má fantastickú rodinu, no počas liečby boli jej veľkou oporou aj kolegovia z americkej ambasády v Bratislave. „Bola som na péenke napokon len tri týždne, svoje pracovné povinnosti som vykonávala doma, šéf mi naozaj maximálne vyšiel v ústrety. Stretnutia som si plánovala na tretí týždeň po chemoterapii, keď som sa už cítila ako-tak dobre. Prácu mi vždy niekto priniesol domov, ak sa nedala poslať mailom, často som robila aj neskoro v noci, keď som nemohla spať. Naozaj som stíhala, čo bolo treba.“ Po skončení chemickej liečby a ožarovania začala chodievať do práce tri dni v týždni a ešte si mohla vybrať tie, ktoré jej vyhovujú. „Kolegovia boli naozaj radi vždy, keď ma videli. Nikto ma nikdy neľutoval, práve že mi dodávali silu, vraveli, ako si cenia to, čo robím a kedykoľvek som si čokoľvek pracovné mohla zariadiť tak, aby mi to vyhovovalo.“ Dodnes má Paula odložený osobný list od amerického veľvyslanca na Slovensku, svojho najvyššieho šéfa. 🙂 „Aj mi volal a chcel vedieť, ako sa cítim a ako sa mi darí. Naozaj ma všetci podporovali a moja choroba nikdy nebola tabu, o ktorom sa nerozpráva. Chovali sa ku mne normálne, čo bolo asi najliečivejšie. Nebolo podstatné, či mám chrípku alebo rakovinu – pomáhali mi.“ Po trvalom návrate po ukončení liečby Paulu tiež nikto neofukoval ako chuderu. S úsmevom na tvári (a stále ešte s parochňou na hlave) sa pustila do práce ako plnohodnotná zamestnankyňa.

Kóšer polievka nad zlato

Prvé dni po chemoterapii má máloktorá z nás chuť sa niekomu ukazovať a ani Paula netúžila po tom, aby ju niekto videl. Podľa možností ani najbližší. Dcéra alebo syn u nej však vždy prespávali, aby boli po ruke, keby niečo, nech je „niečo“ čokoľvek. „Nenechávali ma samú, aj keď som občas po tom túžila,“ spomína na obdobie, keď pohľad na nás desí najviac práve nás. 🙂 „Mám však z tej fázy liečby veľa pekných príhod. Kamarátka mi napríklad každú nedeľu priniesla doma navarený obed, položila ho k mojím dverám, zazvonila a utekala preč. Vraj ma nechcela ani náhodou niečím nakaziť. Iná kamarátka, židovka, chodievala ku mne na návštevy vždy s navarenou kóšer polievkou. Len si daj, tá ti určite pomôže, hovorievala. Aj sme sa najedli, aj ma zohriala. V takých chvíľach som si vždy uvedomila, akú mám bohatú a pestrú sieť známych a priateľov. A nie sú to povrchné vzťahy. Na každého z nich sa môžem v núdzi obrátiť a oni mi pomôžu. Mám v tom nešťastí vlastne obrovské šťastie.“

Nový Zéland čaká

K tomu záveru väčšinou prídeme vždy pri rozhovoroch na tému, čo nám choroba dala a čo nám vzala. Paulu pripravila o manžela a ohrozila aj ju, no v ťažkom období zistila, akých skvelých ľudí má okolo seba.

„Som stále na ceste, ešte stále nemám jeho odchod úplne spracovaný, no viem, že by si neželal, aby som sa trápila. Psychologička mi raz dala za úlohu napísať Edovi list. A potom napísať, čo by mi naň odpísal on. Na svoje veľké prekvapenie som jedno aj druhé zvládla, dokonca som jej oba listy aj nahlas prečítala. Tam som pochopila, že by naozaj nechcel, aby som sa stále z jeho smrti obviňovala.“

Snaží sa preto na spoločné chvíle spomínať viac s nostalgiou ako s pocitom viny. „Asi sa naozaj posúvam vpred, lebo už sa dokážem tešiť z toho, čo všetko sme spolu stihli. Dokážem sa pozerať na naše spoločné fotografie, čo som prvý rok po jeho odchode absolútne nemohla. Veď sme spolu pochodili celý svet. Za socializmu sa nedalo, no zmenil sa režim, deti odrástli a my sme vyrazili na cesty. Keď ochorel, vraveli sme si, že sa dolieči a pribrzdíme, pôjdeme len k moru a budeme sa prechádzať po pláži. Prechádzam sa však už len sama – na cintorín v Rusovciach.“

Nie, nie je to tak, že žije len v spomienkach na časy, ktoré sú preč. Ako sama vraví, Edo by sa hneval, ak by sa vzdala toho, čo spolu tak milovali. Cestovateľská partia funguje ďalej a Edo akoby bol stále s ňou. „Vytiahli ma na trojtýždňový poznávací výlet do Škandinávie aj v lete po jeho smrti. Plánovali sme to ešte všetci spolu, naozaj by nebol rád, keby som to zrušila. O rok neskôr, s prvým páperím na hlave, sme pre zmenu precestovali Normandiu a Bretónsko.“ Paulin manžel sníval aj o veľkom výlete na Nový Zéland a Paula je pripravená, bez neho ale so spoločnými priateľmi, nádherný zelený ostrov navštíviť.