Onko Veronika: Keď vám svitne (2. diel)

Drvivá väčšina našich chorôb tela má svoj pôvod v hlave. Určite ste o tom už počuli. O tom, aké dôležité je mať predovšetkým poriadok na duši a seba samého v rebríčku priorít na prvom mieste, aby ste neboli nútení pravidelne sa stretávať s lekármi.

Nuž, ľahko sa to hovorí, ťažšie uvádza do praxe. Už len preto, že to musí byť výsostne vaše rozhodnutie. Veronika Šumichrastová tento proces absolvovala. Nikdy netvrdila, že „sa to nedá“, „nemôže“ či „nevládze“, musela však prísť na to, že veci sa zmenia až vtedy, keď sa zmení ona.

Celé roky ju paralyzoval strach z toho, že ju poštipne včela alebo osa, na ich jed bola a dodnes je alergická. „Nebola to len bežná panika, čo som cítila každý jeden deň. Z domu som ráno odchádzala s tým, že sa možno podvečer už nevrátim, lúčila som sa s deťmi akoby to malo byť naposledy, dokonca som spísala všetky zásadné rodinné ekonomické povinnosti. Veď keby som sa z hodiny na hodinu pominula, aby vedeli, aké pôžičky a iné výdavky treba platiť, kde mám životnú poistku a kde sú peniaze odložené na horšie časy. Syn to odmietol počúvať, no pocit, že to musím mať vyriešené, bol silnejší. Zapečatenú obálku so všetkými pokynmi som dala kamarátke s tým, že keby niečo, nech ju otvorí.“

Všimli ste si, čo Veronika znova riešila ako prioritu? Iných, nie seba. Nepremýšľa nad tým, kto jej pomôže, keď bude zle, ale nech sa kvôli nej do problémov nedostanú jej prípadní pozostalí. 🙂 „Nelepšilo sa to. V hlave som naozaj mala myšlienku na smrť pri každom odchode z domu a nebolo nikoho, komu by som sa so svojimi obavami zdôverila,“ spomína a sama pritom krúti hlavou. Namiesto toho, aby vyhľadala psychológa a „neobťažovala“ ľudí, ktorí nechceli jej vystrašené reči ani len počúvať, všetko v sebe dusila. Celé roky.

Bod zlomu

Z niečoho takého buď skončíte rovno na psychiatrii alebo vám (s pomocou iných či individuálne) konečne svitne. Inteligentným ľuďom naozaj zvykne svitnúť, hlavne ak sami sebe kladú správne otázky a nájdu na ne rozumné odpovede.

„Áno, stalo sa to aj mne,“ usmieva sa Veronika. „Jedného pekného slnečného dňa, keď som sa znova bála ísť von, aby ma nepichla osa, som si povedala: a čo by si robila, ak by si vedela, že dnes je naozaj tvoj celkom posledný deň v živote? Zamyslela som sa. Nuž, asi by som pozvala známych, kamarátov a blízkych, aby som sa s nimi rozlúčila. Aby si ma pamätali veselú a šťastnú. A po tejto odpovedi prišla ďalšia logická otázka: prečo to tak nerobíš, prečo tak nežiješ, na čo čakáš? Nikto z nás predsa nevie, ktorý deň sme tu naposledy.“

Veronike nielenže svitlo, ale sa vzápätí aj prudko vyjasnilo. Veď je to také jednoduché. Prečo žije v úzkostiach a obavách namiesto toho, aby sa tešila na každý jeden deň? „Od tej chvíle som fungovala ako raketa, chodila von, do divadla, do kina, na moju obľúbenú jogu, s kamarátkami do lesa. Však som im len vysvetlila, čo majú robiť, ak by ma náhodou niečo pichlo.“ Dnes na tento účel nosieva v kabelke namiesto maľovátok škatuľku s liekmi prvej pomoci a injekciami. „Nemám už z ôs a včiel taký strach ako kedysi. V divadle som si viac-menej istá, že by nemali byť,“ smeje sa. „Sú však nevyspytateľné, veď raz ma včela pichla o polnoci, keď som skladala vysušenú bielizeň na balkóne. Nevidela som ju, bola tma a ona zrejme skrytá v ponožkách.“ Nebola si istá, či pichnutie je skutočne od včely, priateľ Miro ju prinútil, aby sa napriek tomu vybrali do nemocnice a až pred ňou počkali, či naozaj prídu alebo neprídu príznaky alergickej reakcie. „O pätnásť minút som sama búchala na dvere pohotovosti, lebo hrdlo aj nos mi už opúchali a začala som sa dusiť.“

Ráno sa zobudím a som

Jeden z legendárnych Murphyho zákonov hovorí, že ak všetko funguje ako má, znamená to, že ste niečo nepostrehli. Zvláštne, aj Veronika je dôkazom toho, že onkologické ochorenie udrie v okamihu, keď máte vzácny pocit, že váš život je po dlhom čase pokojný a harmonický.

„Tiež som si v päťdesiatke povedala, že najhoršie obdobie je za mnou, a tak si teraz doprajem. Veď si zaslúžim. Vtedy to prichádza, vtedy sa všetky potláčané strachy, bolesti a úzkosti uvoľnia, napríklad v podobe rakoviny. Aj ja som žila celé roky v napätí – čo bude doma, čo sa nebude páčiť mojej šéfke, svet sa na mňa dennodenne rútil, no ja som to stále zvládala, lebo som si povedala, že som predsa dosť silná. Nikdy som nebola u psychológa, veď to je predsa blbosť, až tak zle na tom nie som, vravela som si a všetky pocity znova len potláčala.“

Rozumiete tomu? Kto nás naučil, že správne je vždy sa tváriť, že sa vlastne nič nedeje? Prečo to robíme? Prečo „sa patrí“ vypočuť si, čo trápi iných, ale nepatrí sa hovoriť o tom, čo trápi mňa? Skúste si v čase osobného voľna zodpovedať aj tieto otázky.

„Mala som povesť vždy vyrovnanej, spokojnej a usmievavej. Aha, najšťastnejšia žena pod slnkom je tu, hovorievali moji známi a priatelia. Nikto ani len netušil, čo sa deje v mojom vnútri a koľko síl ma stojí takto fungovať. Nikomu takto žiť neodporúčam!“

Pripíšte si na zoznam zásadných otázok aj ďalšiu: prečo vieme, že keď nás bolí brucho, ideme k internistovi, ale keď nás bolí duša, odborníka na dušu nenavštívime? Prečo sa hanbíme a považujeme to za vlastné zlyhanie? A keď sa nám do cesty ešte nebodaj pripletie nejaký psychopat, čo bude len prízvukovať, že chyba je v nás a v podstate nestojíme na nič, máme v lepšom prípade zamiešané na neurózu, v tom horšom na rakovinu. „Z takých vzťahov treba odísť čo najskôr, nečakať tak dlho ako ja. Nemajú dobré riešenie,“ dodáva Veronika. Sama sa v pokročilom veku učila hovoriť za seba, ba dokonca aj povedať nie. „Veľa ľudí nechápalo, ako som sa zmenila a mnohí neboli nadšení. Dnes však viem, že to je ich problém, nie môj.“

Sú typy, ktoré si vždy nájdu dôvod na frflanie – keď prší, lebo je mokro, keď svieti slnko, lebo je teplo, keď je rad pred pokladňou, lebo sa ponáhľajú, keď v televízii „nič normálne nedávajú“, keď deti plačú, keď sa deti smejú, keď začne dymiť sopka na Islande aj komín v Slovnafte. Tí sú na tom však stále relatívne dobre, lebo len otravujú okolie. J Ak sa dostanete do takého životného víru ako Veronika, nič z toho ani len nestíhate registrovať. „Až keď som sa upokojila a vyriešila samu seba, žasla som, koľko krásy je okolo mňa. Že pred naším domom kvitnú ruže! Ani som si nevšimla, kedy ich tam zasadili. Ako vonia vzduch, keď prší a ako sa vlní pole s obilím, keď zafúka vietor. O toľko vecí som prichádzala! Bývala som taká rozsypaná, že som do chladničky dala topánky a chlieb medzi špinavú bielizeň, až vtedy som si povedala – a dosť! Teším sa na každý jeden deň, pretože ráno vstanem a som. Lebo mám znova šancu tu ešte byť. A zajtra ju možno tiež dostanem. Spravím si meditáciu, poďakujem sa za všetko, aj za to, že môžem ísť s ostatnými ľuďmi električkou,“ hovorí Veronika, no priznáva, že svojím prístupom k rakovine spravila hroznú hlúposť a veľkú chybu, ktorá sa jej vypomstila. Od objavenia hrčky uplynuli takmer dva roky, kým sa dostala do ambulancie onkológa.

(pokračovanie v pondelok 23. mája 2016)