Onko Maki: Nenechajte sa len tak odbiť (2. diel)

Býva dobrým zvykom nielen slovenských lekárov pravidelne apelovať na občanov, aby chodievali na preventívne prehliadky a nepodceňovali akékoľvek zmeny svojho zdravotného stavu. Čo je bez diskusie chvályhodná činnosť, pretože (bohužiaľ) stále je veľa ľudí, ktorí sa aj v dospelom veku bielych plášťov boja a nemocnicu vyhľadajú, keď už je choroba, napríklad aj onkologická, v pokročilom štádiu.

Moja osobná štatistika zozbieraná za cca tri roky intenzívneho kontaktu s pacientkami s karcinómom prsníka hovorí však aj čosi iné, oveľa znepokojujúcejšie – že ak aj žena vyhľadá lekára včas hneď pri zaregistrovaní prvej hrčky, zdiagnostikuje ju zle a pridá navrch komentár o zbytočnej hystérii. Podobne sa začala anabáza 40 až 50 % žien, ktoré poznám a ktoré napokon museli podstúpiť chemoterapiu, ožarovanie, čiastočnú či úplnú mastektómiu a dlhodobú hormonálnu a biologickú liečbu. A to je fest zlá štatistika!

Áno, aj Markéta Derdáková sa v nej ocitla. Poctivka priam ukážová. „Od 35 rokov som chodievala tak, ako treba, na sono vyšetrenia prsníkov. Rok a pol pred diagnostikovaním karcinómu mi ešte lekár vravel, je som mám snímky učebnicovo ideálne a po dvoch dojčených deťoch je pravdepodobnosť akéhokoľvek onkologického nálezu v prsníkoch štatisticky zanedbateľná.“ Po tom, čo si počas dovolenky v zahraničí nahmatala hrčku, si však nebola istá, či nepatrí práve do tej zanedbateľnej časti. „Google mi povedal, že len 20 percent hrčiek v prsníkoch býva zhubných, stále som si optimisticky vravela, prečo by som ja mala byť v tých dvadsiatich percentách.“

Robte, čo chcete

Maki však nič nepodceňovala a mierne preľaknutá sa objednávala na kontrolu ku gynekológovi. „Volala som ešte z Francúzska a hoci som bola klientom (dokonca VIP klientom) súkromného zdravotného strediska, kde si priplácam aj za to, aby som dostala prednostné termíny, najbližší voľný bol o tri týždne.“ Votrela sa inej lekárke, veď potrebovala len odporúčací lístok na USG vyšetrenie. „Aj tá bola mysľou niekde inde, nie pri pacientovi. Vlastne ma len pochválila, že si nález sama zdiagnostikovala, od stola skonštatovala, že je to asi cysta a na výmenný lístok napísala, že treba vyšetriť ľavý prsník, hoci hrčka bola v pravom,“ pamätá si Maki detaily. Podobne konverzačne prebehlo aj samotné sono vyšetrenie, mimochodom – u toho istého „špecialistu“, ktorý nedokázal správne diagnostikovať ani môj nález v dobe, keď mal už päť centimetrov. „Pozerala som sa na snímok a videla, že oblasť hrčky je ohraničená. Lekár vravel, že nie je vôbec prekrvená, takže to URČITE bude nezhubný fibroadenóm, ale musím povedať, že som sa naozaj zľakla a zlý pocit ma neopúšťal,“ spomína Maki. Na otázku, čo by mala s takým čudom v prsníku teda robiť, dostala vyčerpávajúcu odpoveď – keď chcete, dajte si to vybrať alebo príďte o tri mesiace. A bolo vymaľované. „Keby som nebola taká, aká som, zostala by som úplne bez informácií. Nikto mi vlastne nepovedal, ako ďalej postupovať, kam ísť, ktoré riešenie je lepšie a prečo a ak si chcem hrčku nechať vybrať, čo mám spraviť. Nehovoriac o tom, že nesedela základná vec: fibroadenómy mávajú mladšie baby, nie ženy pred štyridsiatkou. Ale to som si zas sama našla na internete.“

Klasika, však áno?

S vašimi prsiami môžete ešte parádu narobiť

Súkromnému zdravotnému stredisku, kam chodievala aj Markétka, vlastne nemožno vytknúť hrubé chovanie či nezáujem. Akurát sa skôr podobá na miesto nezáväznej spoločenskej konverzácie ako na profesionálne medicínske centrum. „Boli ku mne milí, to je bez diskusie. Však ma aj pochválili za to, že som si napokon všetko obehala sama,“ trochu trpko hovorí Maki. „Ku gynekológovi som napokon šla len preto, aby som si vypýtala odporúčací lístok na onkológiu. Chcela som, aby mi tam hrčku riadne vyšetrili. Gynekológ sa na mňa tiež pozrel len zbežne a skonštatoval, že som dobrá, lebo on by si hrčku na takom mieste asi ani nevšimol. Povedala som mu, že ak by ju mali naozaj vyberať, dám si pri takom zákroku aj zmenšiť prsia. Premýšľala som o tom už dlhšie, od puberty mi chlapi pozerali do výstrihu a ďalej sa väčšinou ani nedostali, naozaj som z toho mala komplexy. Však aj gynekológ zareagoval podobne, vraj ja by som si ich na vašom mieste zmenšovať nedával, ešte s nimi môžete parádu narobiť. No chápeš? A vraj odborná komunikácia.“

Na skutočne odborné vyšetrenie na onkológiu sa Maki dostala len preto, že na tom od začiatku trvala. Ešte stále žila v tom, že pôjde pravdepodobne len o neškodný fibroadenóm, no chcela mať istotu. „Pani doktorka Oravcová, ku ktorej som sa dostala, mala ešte vtedy ambulanciu na paliatívnom oddelení. Padla tam na mňa tieseň. Vravela som si, že sem sa snáď, preboha, nedostanem!“ Ani onkologičke, s ktorou vďaka Markétke udržujú dnes Amazonky vzťah priam osobný, sa jej nález nezdal byť extra podozrivý, no spravila to, čo sa v takom prípade logicky spraviť má – poposielala Maki na všetky možné vyšetrenia. Nech je to čierne na bielom. „Absolvovala som nové USG vyšetrenie, mamografiu, magnetickú rezonanciu aj biopsiu. Som dospelá žena, nemusia ma v každej ambulancii ubezpečovať, že všetko bude v poriadku, ale nikto mi nepovedal nič a to mi prekážalo ešte viac. Mám radšej, keď sa so mnou ľudia, lekárov nevynímajúc, bavia priamo. Ak som sa niečo pýtala, reagovali v duchu čo sa ty vôbec staráš.“ A tak sa aj Maki po každom vyšetrení potešila, že to asi naozaj nič nie je (keďže nikto nič nehovoril), aby jej napokon zavolala onkologička a požiadala o osobnú návštevu. „Tušila som, čo to znamená. Také správy sa nehovoria do telefónu. Prinútila som ju však na vlastnú zodpovednosť, aby mi to povedala hneď.

Zle a ešte horšie

Osobne navštívila onkológiu už spolu s manželom Ďurom. „Myslím, že bol viac vystrašený ako ja. Bola som síce v šoku, ale už som aspoň konečne vedela, čo to je a mohla to riešiť,“ hovorí Maki. K prvotnému šoku pribudol aj šok s poradovým číslom dva, keď ju ešte poslali na vyšetrenie počítačovým tomografom. „Vraj či nemám metastázy. Ešte pred týždňom to nebolo nič a zrazu treba overiť, či rakovina už nie je vo vzdialených orgánoch.“ Našťastie sa ukázalo, že nález bol naozaj zachytený včas a že nádor je estrogén pozitívny, čiže bude reagovať na hormonálnu liečbu. „Bola som dokonca odhodlaná dať si operovať hoci aj oba prsníky tak, ako Angelina Jolie. Keď ide o zdravie a o život, niet nad čím premýšľať. Na Slovensku sa to však, bohužiaľ, nerobí tak, že pri jednom zákroku aj odoperujú nález a hneď vložia expander či silikón. Pacientka musí najprv prejsť chemoterapeutickou liečbou a ožarovaním, potom sa rieši prípadná rekonštrukcia.“ Aj tak bolo napokon všetko inak. Veď na operáciu šla Markétka s tým, že jej odoberú len kvadrant. Zobudila sa však bez prsníka.

Je pochopiteľné, že ak vám lekár oznámi onkologickú diagnózu, môže sa snažiť vyberať slová akokoľvek citlivo, no šoku sa väčšinou nevyhnete. Nemusí to však byť pravidlo. V Markéte Derdákovej okamžite nastúpilo racionálne jadro, vedec vo vnútri toho jadra a ešte aj skvelá životná stratégia – čomu rozumiem, toho sa nebojím.

Nezostala preto celkom paralyzovaná, keď sa po operácii zobudila bez prsníka. „Vedela som, že v ňom mám okrem jedného invazívneho duktálneho karcinómu aj  mikrokalcifikáty, teda usadený vápnik v mliečnej žľaze a že sa tam môže začať nádorový proces. Bolo to štádium nula, resp. takzvaný in situ karcinóm, taký sa ešte nešíri. Jeden bol však veľmi blízko bradavky a vtedy sa lekári väčšinou rozhodnú odobrať celý prsník. Je to bezpečnejšie. Chirurg dokonca počas operácie volal onkologičke a radil sa s ňou, ako má postupovať. Keďže mám v jej odbornosť veľkú dôveru, bola som nakoniec rada, že sa tak rozhodli. Utešovala som sa, že uzliny som zasiahnuté nemala a teda, že som na operáciu šla včas a choroba sa ešte nezačala šíriť.

Záchrana života je na prvom mieste, povedala si a snažila sa predovšetkým zvládnuť pooperačné komplikácie. „Operovali ma veľmi dlho, respektíve čakali na výsledky z histológie. Keď som sa zobudila, štípali ma oči, ako keby mi do nich niekto nasypal rozbité sklo. Bolo mi zle a nedalo sa mi zaspať, spomínam na to ako na jednu z najhorších nocí v mojom živote.“

Nemôžem vyberať obkladačky aj myslieť na smrť

Oboznamovať so svojím zdravotným stavom kamarátov, blízkych, no predovšetkým vlastnú rodinu, však bolo pre Maki ešte horšie. „Mama a otec to nejako zvládli, deťom som to ani nepovedala. Len postupne som im začala dávkovať niektoré informácie, Kajka, ktorá má dnes deväť rokov, sa ešte stále len dozvedá, ako to vlastne bolo.“ Strach z blízkej smrti Maki nepremkol ani raz. „Bola som trochu smutná, to priznávam, no práve keď som ochorela, začali sme stavať dom. Nemohla som predsa riešiť umieranie, keď som musela vyberať obkladačky a hádať sa so stavebníkmi a architektom,“ usmieva sa. „Môj manžel je úžasný a naše deti miluje, no smeje sa, že ja by som za ne aj dýchala. Jednoducho som nemohla zomrieť a nechať ich len na neho,“ dodáva rovnako veselo. S podobným nadhľadom sa vyrovnala aj s rozhodnutím lekárov, že namiesto pôvodne plánovaných štyroch červených chemo na základe amerického testu Oncotype DX, ktorý percentuálne vypočíta riziko návratu ochorenia ich napokon dostane až šesť.

Liečba a lyžovačka

Biele krvinky v jej krvnom obehu dostali zabrať, ale Maki (aj krvinky) to zvládli. „Zas som si naštudovala, čo mám robiť, aby som zmiernila vedľajšie účinky chemoterapie. Zdravo som sa stravovala už pred chorobou, no po nej som svoj režim ešte sprísnila. Rozhodla som sa aj schudnúť, keďže z tukov sa uvoľňujú estrogény, športovala som, jednoducho, všetko som robila tak, aby som pomohla dobrým výsledkom liečby. Však mi aj onkologička povedala, že ešte nemala pacientku s takým zodpovedným prístupom. Akurát meditovať sa mi nedarilo, aj keď som sa veľmi snažila, no s mojou hyperaktivitou to nejde veľmi dokopy,“ krúti trochu nespokojne hlavou. 🙂

Dlhá chemoterapeutická liečba nebola pre ňu dôvodom na to, aby obmedzila svoje koníčky, v pauzách medzi infúziami bola dokonca s celou rodinou na riadnej lyžovačke. „V deň poslednej šiestej chemoterapie som sa pustila do plánovania rodinnej dovolenky na Aljaške, no krátko na to to vyzeralo, že už nikam nepôjdem. Mala som naozaj zlú reakciu. Dva dni som uvažovala nad tým, či predsa len neumriem, lebo veď ak človeku príliš klesnú biele krvinky, chytí sa ho sepsa veľmi rýchlo. Ale ukázalo sa, že ešte neprišiel môj čas. 🙂 Na tretí deň som už bola v pohode!“

Pozor na neslušné návrhy!

Úvahy nad tým, čo všetko vlastne mohlo spôsobiť, že Markétka ochorela, hoci sa vekom, stravovaním, pohybom aj životným štýlom vymyká z radov typických pacientok, ju však priviedli aj k podozreniu, že okrem prebytku estrogénov, antikoncepcie, ponocovania a večerných pohárikov červeného vína by za tým mohol byť aj toľko spomínaný stres. Nie, nemala a nemá zúrivého šéfa, neohrozuje ju ekonomická situácia, ani neprekonala osobnú traumu či stratu partnera. Temperamentnú Maki však (asi trochu nechtiac) riadne vystresovala istá Aneta. 🙂

„S manželom Ďurom sme spolu od vysokej školy, čo občas nechápem, lebo sa naozaj v ničom nepodobáme,“ začína rozprávanie historky, ktorá jej zdvihla obočie, potom tlak, mandle a ešte aj hladinu adrenalínu v krvi. „Ale je s ním veľká zábava, je to lovec, čo všetko donesie a rodinu zabezpečí, navyše dobre varí a vôbec – mám s ním super život. Rovnako ako ja je aj spoločenský a (možno trochu na rozdiel odo mňa) rád lichotí ženám. No a niektoré si to zle vysvetľujú.“

A sme pri koreni veci. Tri roky predtým, ako Markétka ochorela, si Ďurove spoločenské lichotenie tak zle vysvetlila spoločníčka v jeho firme, že sa to nedalo nevšimnúť. „Mala som z nej veľmi čudný pocit a intuícia mi vravela, že toto nebude dobré. Čo ti budem hovoriť, nabúrala som sa do Ďurových mailov. Ale prisahám, že to naozaj nerobím bežne,“ hovorí s vážnou tvárou. 🙂 Na internete objavila, aké priamočiare návrhy oná Aneta jej manželovi dáva. A pustila sa to hneď aj riešiť. „S Ďurom sme sa pohádali, ale potrebovala som mať jasno v tom, čo sa stalo. Nestalo sa, chvalabohu, nič, no jasno som sa rozhodla spraviť aj jeho kolegyni a napísala som jej veľmi šťavnatý mail. Že je predsa normálne, že chlap hovorí komplimenty, no nie je úplne normálne dávať mu hneď neslušné návrhy. Ona však ten osobný mail poslala ďalším spoločníkom vo firme, takže z toho bol škandál a o atmosfére u nás doma ani nehovoriac. Ďuro sa fakt naštval, prečo to riešim s celou firmou, hoci to nebola moja chyba. Polroka som z toho mala traumy a naozaj sme sa skoro rozviedli.“

Pre niekoho je to možno iba neškodná manželská historka, no pre iného, kto vníma neveru ako to najstrašnejšie, čo sa mu môže v živote stať, to môže byť rana do srdca a prebudenie rakovinových buniek ako bonus k tomu. „Vzťah je pre mňa na celý život, v tomto som stará škola. Posrandujem aj ja, ale podviesť partnera je najväčšia zrada akú poznám. Nie som žiarlivá, no premýšľala som nad tým, či toto nebola dávka stresu, ktorá tiež prispela k ochoreniu,“ uvažuje Maki. „Myslím, že som dosť emotívna, aj keď sa viem držať racionálnych rozhodnutí. Všetko je napokon len problém, z ktorého sa treba dostať von. Teda, že  zmeniť môžem len sama seba a nie ľudí okolo mňa.“

(pokračovanie v pondelok 20. júna 2016)