Alena Kállayová: Brúsenie diamantov (3. diel)

Ak vás lekári zachránia hrobárovi z lopaty (a je úplne jedno, aká diagnóza vás k lopate priviedla), môžete sa k celej udalosti, keď ste si takmer siahli na smrť, postaviť dvoma spôsobmi.

• buď celý proces diagnostiky a ťažkej liečby vymažete zo svojho softvéru aj hardvéru a spravíte všetko preto, aby ste sa k nim ani v myšlienkach nevracali.
• alebo sa so svojou chorobou zmierite, pochopíte, že bude navždy súčasťou vášho života, že ste vlastne len „abstinujúci onkopacient“ a z vašich ošetrujúcich lekárov sa stanú vaši poradcovia a priatelia.

Obidve riešenia sú výborné, logické, praktické a hlavne duši aj telu prospešné. Potvrdzuje to aj dlhoročná prax primárky Preventívneho centra OUSA (Onkologického ústavu svätej Alžbety) v Bratislave, MUDr. Aleny Kállayovej. Z pacientok, ktoré prešli jej rukami, sonografom či mamografom, sa stávajú často kamarátky. Preto je pre nás jednoducho Alenka. 🙂 „Vznikajú tak zvláštne a veľmi pekné vzťahy, vlastne som ešte neprišla na to, ako ich volať. Nie je to obyčajné priateľstvo,“ hovorí. „Tie ženy vedia, že mi môžu povedať čokoľvek a že ja ich rada vypočujem.“

Veselo aj smutno

Každá z nás sa počas liečby vyrovnáva po svojom so stratou vlasov a často stratou celého prsníka a keď fázu šoku, strachu, hnevu a odmietania vystrieda zmierenie, stáva sa život onkologického pacienta občas aj svojsky komický. „Mala som pacientku, ktorá si počas PNky privyrábala šitím a úpravami šatstva. Pomohla aj sama sebe – bolo to ešte pred obdobím, keď sa pre ženy po mastektómii začali vyrábať prsné náhrady, no ona nelenila a vyrobila si vypchávku do podprsenky z molitanu. Bolo to aj veľmi praktické, pretože pri práci si doň ako do ihelníčku zapichovala ihly a špendlíky, aby ich mala vždy po ruke. Akurát že sa jej stalo, že takto ozdobená otvorila dvere poštárovi a ten na dlhé minúty úplne stratil reč,“ spomína Alenka. „Síce mu to potom dovysvetľovala, no odchádzal vraj s ťažkými kropajami potu na čele.“

Z vlastnej praxe pozná však aj prípad pacientky, ktorej manžel zakázal ísť na operáciu prsníka, povedal, že sa s ňou rozvedie, ak si ho nechá odstrániť. „S ním som sa však nikdy nerozprávala, je teda možné, že sama mala pred zákrokom obrovský blok, nebola schopná sa s ním vyrovnať a na partnera sa len vyhovorila. Bála sa, že ho stratí. Operáciu odmietla, liečbu nie, ale v tom čase ešte nebola chemoterapia taká sofistikovaná, takže bohužiaľ na jej záchranu nestačila.“

Osobitné čaro má v Preventívnom centre aj slávnostné „vyraďovanie“.  Pacientky po úspešnej liečbe chodievajú na kontroly najprv každých šesť mesiacov a ak je všetko v poriadku, predĺži sa interval na jeden rok. „Po piatich rokoch im poviem, že mi to je síce veľmi ľúto, ale že už sa tak často vídať nebudeme. Že ich preraďujem do bežnej zdravej populácie. Zostávame však väčšinou aj naďalej v kontakte a dozvedám sa, ako sa ich život vracia do normálnych koľají, že syn dokončil vysokú školu, že dcéra má dvojičky a že moja bývalá pacientka je šťastná babička. Odovzdávame si už len to pekné a to je úžasné.“

Krehká rovnováha

Aj vy ste si kládli otázku prečo ste ochoreli? A tiež ste si hoci len na moment pripustili, že sa nenecháte otráviť chemickou liečbou, ale skúsite sa dať do poriadku zdravou životosprávou, zeleninovými šťavami, marhuľovými jadierkami či vysokými dávkami vitamínu C? Nič z toho nie je na škodu, ale na škodu je liečiť sa LEN alternatívne.

„Jóga, cvičenie, zmena jedálneho lístka – to všetko je dôležité ako súčasť vlastného prístupu k chorobe, no treba dovoliť aj medicíne, aby urobila to, čo urobiť treba,“ hovorí Alena Kállayová. „Nerovnováha v tele, pre ktorú ochorelo, má mnoho príčin a my ich nie vždy vieme vyselektovať. Je toľko faktorov, ktoré sa podpíšu pod to, čo nám v tele vykvitlo, že sa nedá povedať, čo bolo väčšie a čo menšie hnojivo.“

Ochorenie jednoducho signalizuje nerovnováhu v našom tele a liečba je snahou rovnováhu opäť nastoliť. Medicína vie dosiahnuť, aby sa misky váh dostali do rovnováhy, no je na každom pacientovi alebo pacientke, či sa rozhodne prevážiť ich výrazne do „nerovnováhy“ v prospech zdravia. „Naozaj by si mal každý z nás vytvárať a chrániť rezervu zdravia, lebo ak sme na nule a príde choroba, nemáme čím proti nej bojovať. Má preto veľký zmysel zaradiť do svojho života aj cvičenie a ozdraviť jedálny lístok, to však proti chorobe funguje relatívne pomaly. Lebo zdravou životosprávou sa nedá vyliečiť ani tuberkulóza, ani AIDS a ani rakovina.“ Svojim pacientkam a nielen im preto Alenka predovšetkým radí, aby chorobu brali ako výzvu, nie ako katastrofu a už vonkoncom nie ako trest. „Pracuj s tým, pozoruj sa, spoznávaj sa, zisťuj, ako sa prijímaš a ako sa máš rada. A urob, čo najlepšie vieš, pre seba aj pre druhých .“

Život je (napriek všetkému) krásny!

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, po zvládnutí takej ťažkej a dlhodobej choroby akou je karcinóm prsníka sa kvalita života pacientok aj podľa Alenkiných skúseností z praxe mení k lepšiemu. Úplne to sedí s jej presvedčením, že aj táto choroba nám chce niečo naliehavo povedať. Niečo, čo súvisí práve s tým, ako žijeme vlastný život. Alenka tomu hovorí brúsenie diamantov.

„Nie je to krátky a už vôbec nie bezbolestný proces. Aj skutočný diamant môže počas výbrusu puknúť a zlomiť sa. Videla som ženy v kríze, počas „brúsenia“ aj po ňom. Preto spolupracujeme v neziskovej organizácii Ružová stužka  so ženami dobrovoľníčkami aj bývalými onkologickými pacientkami. Spojili sme sa s medzinárodnou platformou Europa Donna, aby sme  vedeli lepšie pracovať s touto problematikou a doniesť našim ženám  nové poznatky z iných európskych krajín. Ľudia sú po zvládnutí choroby otvorenejší, obetavejší, vedia viac spraviť pre druhých a reálne pomáhať. Dokážu sa tiež tešiť z maličkostí, z vecí, ktoré považujeme za bežné a obyčajné, napríklad z toho, že sme tu. A tešia sa naozaj ako deti, zázrakom je pre ne hoci len kvietok, padajúci sneh alebo rožok s maslom. Títo ľudia ten najčernejší bod vo svojom živote už prekonali, vedia, že všetko okolo nás je vlastne krásne a život nesmierne bohatý.“

VĎAKA ťažkej chorobe sa tak mnohým žije šťastnejšie. „Veľa zdravých ľudí funguje, ale nežije. Snažia sa byť takí konformní, spĺňať akési spoločenské normy a dodržiavať obmedzenia, že sú úplne vyblokovaní. V horšom prípade hlboko presvedčení, že tak je to najlepšie a že len tak život funguje. Choroba je silným impulzom zmeniť svoje postoje a žiť naozaj.“

Našťastie je aj takto získaná pozitívna emócia prenosná, z vlastnej praxe to pozná aj Alenka Kállayová – ak sa medzi tridsiatku pacientok v čakárni posadí jedna nervózna, o chvíľu začnú byť nervózne všetky, no ak si medzi ne sadne jedna radostná, čakáreň sa rehoce a nikomu neprekáža, že čakajú. Onkopacienti pôsobia priam upokojujúco, veď ich cieľom nie je byť prví na rade, ale dozvedieť sa výsledky a žiť. „Asi práve to nám chce choroba povedať – aby sme zmiernili tempo a vrátili sa k základným hodnotám. K tomu, aby nás znova do úžasu dostával pohár čistej vody, jablko, zapadajúce slnko alebo hoci aj snehová kalamita.“

(koniec)