Onko Veronika: Nemocničná krysa (3. diel)

S úsmevom na tvári, s radosťou a vzácnym pokojom v srdci sa Veronika Šumichrastová sama označuje práve za takéhoto zvera. J Polovicu svojho doterajšieho života navštevuje nemocničné zariadenia síce nedobrovoľne, ale za to pravidelne – raz ju do nich doviedla astma, potom alergia na včelie pichnutie,  potom sa k tomu pridal anafylaktický šok z alergie na mezokaín a napokon zlatý klinec programu: rakovina.

Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich spúšťačov jej zdravotných problémov, novoobjavená hrčka v prsníku ju neprinútila znova vyhľadať lekára. Pomohli až „šťastné“ okolnosti. „Po mojej skúsenosti s onkológmi z mladosti som k nim stratila dôveru. Čo dôveru? Mala som normálny blok zo zážitku, keď mi chceli odstrániť prsník napriek tomu, že výsledky vyšetrení boli vtedy negatívne. Však to predsa môže byť znova len nejaký menší zápal v tele, povedala som si,“ spomína na to, čo predchádzalo život ohrozujúcej diagnóze. A to jej medzitým ešte pánbožko pohrozil zástavou srdca! „Stalo sa to asi pred dvoma rokmi, môj prvý pocit  bol, že mám asi infarkt. V nemocnici však zistili, že moje problémy vyvolala voda na srdci, museli ma operovať, či chceli či nechceli a vodu zo srdca vybrať. Mohli však použiť len rajský plyn, ktorý účinkuje iba krátko. Normálnu narkózu mi nemohli dať pre moju alergiu na mezokaín.“

Veronika sa opäť vrátila medzi živých, hoci podľa jej slov už bola hore. „Zas ma však poslali dole,“ usmieva sa. „Príroda, vesmír, osud, či práve pánbožko akoby povedali, hej, počúvaj, ty tu ešte musíš niečo dokončiť.“ A naozaj. Dostala sa aj z tohto nesmierne ťažkého stavu, opäť chodievala na výlety, spievať a tancovať. Hrčku v prsníku v tej znova objavenej chuti žiť a príleve energie považovala len za drobnú, zanedbateľnú nepríjemnosť.

Keď ani onkológ nevie, čo ďalej

Všetko sa to začalo na konci roku 2015, keď Veroniku znova chytil silný astmatický záchvat. Prifrčala po ňu domov sanitka a v ťažkom stave ju len tak-tak doviezla do nemocnice živú. „Myslela som si, že tentoraz to už nestihnú a že sa zadusím. Hospitalizovali ma skoro na mesiac, naordinovali antibiotiká a množstvo vyšetrení. Práve pri nich s hrôzou zistili, že mám ešte aj rakovinu!“ Spomína na udalosti len spred polroka. A musela s farbou von. Musela priznať, že hrčku v prsníku objavila už veľmi dávno, no ani náhodou s ňou neplánovala ísť k lekárovi. „Bolo jasné, že mi ju budú musieť vyoperovať, no nevedeli ako. Veď ma nemali ako uspať s mojou alergiou na mezokaín. Aj pri biopsii ma len niečím oblbli. Museli, lebo som stále kašľala a hýbala som sa a nález bol hlboko.“ Veronika znova behala po lekároch a oni postupne testovali, čo vlastne znesie.

Ďalšie alergie

Veľakrát počas svojho života sa už ocitla na prahu medzi životom a smrťou, no spomínaný osud, vesmír, či pánbožko stále nemali dosť. Pri štandardnom vyšetrení magnetickou rezonanciou vpichnú pacientovi do žíl kontrastnú látku, aby sa s jej pomocou na počítači vyfarbili časti tela napadnuté chorobami.  Pri Veronike nešlo o štandardnú procedúru ani náhodou!

„Pripravovali ma na MRI dva, či tri dni, dostávala som lieky, hydrokortizóny a injekcie, ktoré mali zabrániť akejkoľvek potenciálnej alergickej reakcii. Nezabránili. Skolabovala som im priamo pri vyšetrení. Ani neviem ako ma prepravili na onkológiu, kde som znova nevedela zastaviť kašľanie a astmatický záchvat, tiekli do mňa infúzie a lekári zas so mnou nemohli robiť nič iné.“ Lekári tak nedokázali objektívne vyšetriť nález na jej prsníku, lebo Veronika bola alergická aj na kontrastnú látku a nemohli ju ani operovať, lebo má alergiu aj na základnú zložku narkózy.

„Rozhodli sa teda, že mi skúsia nasadiť chemoterapiu a uvidí sa. Už som mala všetko pripravené, prvú dávku namiešanú a len ju pustiť do žily, keď prišiel onkológ a zavelil: môžete sa zbaliť a ísť domov. Chemoterapiu vám nedáme. Konzílium sa rozhodlo, že nie ste schopná podstúpiť ju.“ Po celých dlhých týždňoch, keď Veronika lietala z jednej choroby do druhej a medzi nimi sa spamätávala z alergických reakcií na najnepravdepodobnejšie látky, to lekári vzdali. Nechceli riskovať ďalšie ohrozenie jej života. „Dali mi len tabletkovú hormonálnu liečbu a naozaj ma poslali do domáceho ošetrenia. No čosi mi vravelo, že ani tie tabletky nebudú pre mňa. Držala som tie malé biele, neškodne vyzerajúce lieky v ruke a vedela som, že ich nemôžem užívať, lebo určite zomriem. Pritom racionálna časť môjho ja mi vravela, že mi už asi načisto šibe. Veď nie je normálne, aby som mala takéto stavy! Budem asi musieť naozaj zájsť ku psychológovi, nech mi pomôže, lebo s týmto si sama neporadím,“ spomína Veronika. Najprv však zašla za lekárkou alergologičkou a tá zbledla, keď si prečítala zloženie lieku. „Preboha živého, koľko ste z toho zjedli, spýtala sa ma s hrôzou v očiach. Vraj som si zachránila život, no ja pre to nemám, žiadne racionálne vysvetlenie.“

Veronika sa síce intuitívne vyhla ďalšej alergickej reakcii, no výsledok bol taký, že zostala bez akejkoľvek onkologickej liečby. A teraz poraď, kto vieš? „Spravila som to jediné, čo mi zostávalo – liečila som sa alternatívne. Vyskúšala som snáď všetko, o čom som sa dočítala alebo som to videla,“ usmieva sa. „Najviac ma postavili na nohy konské dávky vitamínu C, ktoré som brala asi tri mesiace.“ Najúžasnejší objav v tomto období jej života urobila alergologička. Pretestovala Veroniku naskutku na všetko možné a urobila to konečne dôkladne. A výsledok? Zistila, že astma, ktorá ju trápila už tri desaťročia, nie je vlastne astmou, ale „obyčajnou“ histamínovou intoleranciou. Stačilo teda vyradiť z jedálneho lístka potraviny, ktoré reakciu spúšťajú, a záchvaty dusenia sa zázračne stratili. J

Chemoterapia na ARO

Úprava stravy a jej doplnenie o výživové doplnky určite neuškodí, no žiadne onkologické ochorenie nevylieči. Ani Veronike sa stav nezlepšoval, práve naopak, lekári sa preto odhodlali pre riskantný krok – nasadili červenú chemoterapiu. „Na skúšku mi dali najprv polovičnú dávku, navyše som znova bola predpripravená hydrokortizónmi a infúziu mi dávali na ARO, kde som bola po celý čas monitorovaná. S tým, že keby dačo, tak ma odpoja a vzkriesia,“ pre Veroniku sú podobné situácie bežné a nemá problém hovoriť o nich s nadhľadom ostrieľanej nemocničnej krysy. J „Navyše, vždy pri mne sedela onkologička a počkala, až kým celá dávka nestiekla. Chvalabohu, všetko bolo v poriadku, ale to, čo iné pacientky dostávajú každé tri týždne, mne rozdelili na menšie dávky a na onkológiu v tomto režime som chodievala každý týždeň.“ Zvládla aj ožarovanie a konečne sa našli aj hormonálne tabletky, ktoré užívať mohla. Nález sa začal zmenšovať.

Nikdy nič nie je isté

Rok 2016 je vo Veronikinom živote konečne vzácne pokojný. Vlastne, vôbec sa neondeje a radostne hovorí o tom, aká je šťastná. Veď po takmer roku, keď sa musela pre imunitu poškodenú liečbou striktne vyhýbať ľuďom, môže znova medzi nich chodievať.

„Vieš, aký je to pre mňa úžasný zážitok, že som prežila po dlhom čase prvú jar bez opuchnutých slizníc a dokonca cítila vôňu všetkého, čo kvitne? Tridsať rokov ma liečili ako astmatičku a pritom išlo o alergiu na histamín. Nemám enzým na jeho spracovanie, niekto na to reaguje vyrážkami, ja som sa dusila. Celú tú dlhú dobu som mala telo v neustálom zápale, nečudujem sa, že sa z toho pojaší.“ Veronika si užíva každý jeden deň. Aj ten, keď chodieva na kontroly, hoci vie, že nebude počúvať ideálne správy. Onkomarkery má síce v norme, no keďže nádor nemohli odstrániť, choroba sa rozšírila aj do iných častí tela. Lekári čakajú, či sa opuzdrí a ak áno, po dvoch rokoch by si vraj predsa len trúfli ho operovať.

Veronikin osobný život je vzácne pokojný, s priateľom Mirom zvládli aj kritické obdobie. „Bol naozaj skvelý, staral sa o mňa počas liečby, vozil ma na onkológiu. A krásna som pre neho bola aj bez vlasov. Vždy mi hovorieval: vybojuj to a len, preboha, buď! Je empatický a veľmi milý. Nikdy  by som neverila, že niečo také ma ešte môže postretnúť. Nebyť rakoviny, je všetko úplne perfektné.“ J

(Koniec)