O tom, aká zábavná môže byť dočasná reuma

Nesmierne si užívam túto jeseň. S počasím v tomto ročnom období to však nemá nič spoločné. Ani s tým, že televízie naštartovali svoje nekonečné seriály, že kvetinky na mojom balkóne prežili úporné horúčavy alebo že doprava v Bratislave je aj po začiatku školského roka celkom plynulá.

Užívam si ju preto, lebo je zas všetko „po starom“.

Jasné, chodím stále každý tretí týždeň na Klenovu na chemoterapie a budem až do marca budúceho roku, ale na aktuálny liek, ktorý ešte musím dostávať, nemám žiadne reakcie. Teda, vlastne mám, ale beriem to po tom všetkom ako celkom zábavný vedľajší účinok.

Mám totiž reumu. 🙂

Môj onkológ ma na to upozornil ešte pred prvým nasadením v marci tohto roku, ale použil nejaké vznešenejšie označenie, tuším niečo ako svalovo-kostrová slabosť.  Po skúsenostiach s prvou, fakt že hnusnou fázou chemoterapie som očakávala, že večer po aplikácii nového lieku sa budem doma skrúcať vo „svalovo-kostrových“ kŕčoch, ale nedialo sa vôbec nič. Ani na druhý deň a dokonca ani na piaty. A tak som na šiesty vyrazila do fitka, aby som opatrne začala telo zvykať na pohyb. Znieslo to, aj sa v ňom tak akosi spokojne rozprúdila krv. O mesiac som si o čosi zvýšila záťaž, ale fakt že o máličko, no aj tak som mala dobrý pocit, keď som dostala svalovicu. Však konečne dostali aj svaly to čo treba po polroku vyvaľovania – pravidelný pohyb – a takto mi dávajú na známosť, že sú spokojné. Lenže svalovica ma neprechádzala. Po dvoch týždňoch som to už nepovažovala za dôkaz spokojnosti mojich svalov, myslela som si, že som asi niečo pri cvičení prehnala.

„To treba rozchodiť,“ povedala som si budovateľsky a s mojou onkologickou kamarátkou Inez Hellingerovou sme vyrazili na pochod proti rakovine prsníka. Však akože kto už by tam mal pochodovať, keď nie my, čo túto chorobu aktuálne riešime? V Eurovee sme si kúpili ružové tričká (tohtoročné modely sa naozaj vydarili),  sadli sme si na promenáde na kávu a sledovali ako sa formuje dav snáď dvoch tisícok ľudí pripravených vyraziť na okruh po meste.

Bez najmenších problémov sme sa veľmi rýchlo dohodli, že tento rok budú pochodovať bez nás. J Obe nás boleli nohy, ruky a vlastne všetky svaly a úpony tak, že sme to bez výčitiek svedomia vzdali. Okolo nás sa dal do pohybu dlhý had ľudí pochodujúcich proti našej chorobe a my sme tam ako dve dámičky zostali nonšalantne popíjať kávu. Až tam mi Inez vysvetlila, že to je práve TÁ kostrovo-svalová slabosť. Chvalabohu neprichádza frontálnym útokom ako žalúdočné problémy pri prvej fáze chemoterapie, ale sa takto nenápadne vkradne do vašich svalov a kostí a robí váš život tak trochu smiešnym. Však keď sme sa s Inez dvíhali z hlbokých sedačiek na bratislavskej promenáde, vyzeralo to, akoby odchádzali dve reumatické dôchodkyne – niečo z toho lieku sa nám usádza vo svaloch a kĺboch. Samozrejme dočasne, po skončení liečby odznejú aj tieto príznaky. Zatiaľ si musím dávať pozor aj pri obyčajnom podávaní rúk, lebo keď mi pri zoznamovaní ruku bodro stisne nejaký urastený šuhaj,  až mám od bolesti hviezdičky pred očami. Tak to s Inez opäť berieme z tej pozitívnej stránky – že po sedemdesiatke budeme na skutočnú reumu vďaka tejto prechodnej už celkom slušne pripravené!

Ostatné veci sú naozaj po starom.

Tak ako pred rokom.

Akoby sa medzitým nič zlé nestalo.

Píšem ďalšiu novú knihu, celkom som sa rozcestovala, mojím obľúbeným „pracoviskom“ sú znova bratislavské kaviarne, keď zafúka vietor, reálne ho cítim v reálnych vlasoch. 🙂

Dokonca mám radosť z toho, čo ma ešte pred rokom hnevalo.

Že čo napríklad?

Napríklad taká celulitída, naozaj som si ju po roku opäť všimla, beštiu jednu neodbytnú! Alebo že si musím znova holiť nohy. Alebo že potom, čo som v najhoršom štádiu schudla na 53 kíl, sa už začínam nebezpečne blížiť k mojej pôvodnej šesťdesiatke.

Ak už ale moja hlava rieši ako „problém“ celulitídu, zarastené nohy a hmotnosť, znamená to, že aj v nej je znova všetko po starom.

A z toho mám radosť úplne najväčšiu.

Foto: Noro Meszároš