O tom, ako byť ženou so všetkými (dvoma) prednosťami

Naozaj stálo za to, aby som 24 hodín po vsadení prvej umelej šošovky,  a teda mierne dezorientovaná  s jedným okom „novým“ a druhým „starým“, nenalíčená a v tmavých okuliaroch prišla na Ligu proti rakovine. Dozvedela som sa tam veci, z ktorých mi skoro obe oči vypadli!

Na tlačovej besede práve pod záštitou Ligy prezentoval plastický chirurg základné postupy pri rekonštrukčných operáciách prsníkov po prekonaní karcinómu, psychologička hovorila o dopadoch jeho straty na život a sebavedomie žien, onkológ o NULOVOM záujme jeho pacientok o podobný zákrok a ja som tam bola za figuranta – tá, čo má rekonštrukčnú operáciu práve pred sebou.

Pamätám si veľmi dobre, že pred dvoma rokmi, keď mi mamológ oznamoval, že ma bude musieť trochu dosť zmrzačiť, hneď v druhej vete vravel o možnosti rekonštrukcie prsníka po ukončení liečby. Vtedy sa mi to zdalo nepodstatné, nereálne a nerealizovateľné, keďže som sa akurát chystala do rakvy, ale tá informácia mi v hlave zostala. A čím menej onkologickej liečby bolo predo mnou, tým viac som si dovolila pripúšťať myšlienku, že sa toho predsa len dožijem. 🙂

Dnes je to záležitosť niekoľkých týždňov, maximálne mesiacov a rovnako uvažujú aj naozaj všetky moje onkokamarátky, ktoré museli podstúpiť mastektómiu. Preto som žasla, keď som sa dozvedela, že:

• Podľa oficiálnych údajov zdravotných poisťovní uhradili doteraz celkovo ani nie 180 takýchto operácií (pritom je celý zákrok kompletne hradený).
• Ak vezmeme do úvahy, že ročne u nás ochorie okolo 2500 žien na karcinóm prsníka, z toho tretina príde o celý prsník, vychádza to tak, že z 800 pacientok sa za rok pre rekonštrukciu rozhodnú možno štyri!
• Rekonštruovať sa dá aj deformovaný prsník po odobratí kvadrantu alebo inej jeho časti. Dokonca sa pritom najčastejšie používa vlastný tuk, ktorý pacientke odoberú z miesta, kde ho je nadbytok. No nie je to fantastické riešenie v modeli „dva v jednom“?
• V prípade, že sa robí kompletná rekonštrukcia odobratého prsníka (a vlastne sa nanovo formuje), je súčasťou väčšinou tej istej operácie aj úprava toho druhého. Lebo veď inak by asi „nový“ vyzeral čudne vedľa toho „starého“. 🙂

Vidím len samé pozitíva, o to viac ma prekvapili negatívne postoje žien, ktorých sa to týka. Teda takto by som asi mala začať – v prvom rade ma prekvapilo, že o možnosti nechať si spraviť exkluzívne poprsie ani netušia. To však nie je ich chyba, skôr len ďalší dôsledok všeobecne nízkej informovanosti onkologických pacientov o tom, na čo všetko majú nárok. Ak sa to nedozvedia od svojho onkológa, vlastne neexistuje ďalšia „inštitúcia“, ktorá by ich na všetky možnosti upozornila. Čo vám budem hovoriť, však ani mne po operácii nikto nepovedal, že budem potrebovať špeciálnu podprsenku, do ktorej sa vkladá špeciálna epitéza a na obe mi raz do roka napíše recept onkológ. Nepovedal mi to ani môj onkológ!!

Ešte viac mi dych vyrazila informácia, že aj ženy, ktoré vedia, že sa to dá, rekonštrukciu prsníka odmietajú. Argumentujú vraj tým, že sa boja operácie, boja sa anestézie, boja sa zas byť obklopené bielymi lekárskymi plášťami.  Nerozumiem tomu ani trochu. Predsa ak zvládnem mastektómiu, chemoterapiu, ožarovanie a pravidelné dochádzam za svojím onkoMUDr. v „bielom plášti“, mám už takú odolnosť voči zdravotníckym procedúram všetkého druhu, že ísť na rekonštrukčnú operáciu je pre mňa ako ísť na kozmetiku.

Alebo sa mýlim?

Alebo sú tie ženy naozaj presvedčené, že po prekonaní rakoviny by mal byť človek rád, že je rád a nemal by dráždiť osud, prírodu či ľubovoľného svätého takýmto „parádením“?

Alebo zvažujú to tradičné: čo na to povedia ľudia?

Dovolím si nesúhlasiť so všetkými ALEBO. Takéto presvedčenie už neplní svoju konštruktívnu úlohu, ak to, s čím súhlasíme, považujeme za dobré a pozitívne, a to, čomu neveríme a z čoho máme obavy, považujeme za zlé. A tak spravím všetko preto, aby sa o možnostiach rekonštrukcie dozvedelo čo najviac potenciálnych „zákazníčok“ a pod hlavičkou Amazoniek určite zorganizujeme krátko po Novom roku prezentáciu pre všetky záujemkyne. Prídete? 🙂