O tom, ako je niekedy lepšie vedieť čo najmenej

Počas celej doby liečenia, počínajúc operáciou a končiac dnešným už celkom optimistickým stavom, sa neustále stretávam s nedostatkom informácií. A to sa ako novinárka pýtať viem a aj v úplne novej téme sa zorientujem pomerne rýchlo. Priznávam, že keď mi lekár prvýkrát oznámil tú “novú tému”, že si kúsok zo mňa odreže, trvalo mi o dosť dlhšie, kým som sa zastabilizovala a začala sa pýtať. A ani to pýtanie nebolo bohviečo. Ťažko sa totiž dokážete pýtať na niečo, o čom ani neviete, že to existuje. To je ako keby ste sa občanov v Kórejskej ľudovodemokratickej republike pýtali, či im pri práci s počítačom viac vyhovuje bezdrôtová myš ako drôtová – jednoducho nemajú potuchy, o čom hovoríte.
Ja som si napríklad myslela, že operáciou sa moje zlé zážitky s touto chorobou skončia. Veď predsa pri nej odstránili to, čo bolo choré, síce drasticky, ale hádam práve preto bezo zvyšku. Jaaaj, veľmi silno som veru bola neinformovaná!
Z nemocnice ma vypustili von aj bez menej zásadných, ale zato výsostne praktických informácií –
nikto mi napríklad nepovedal, ako má žena po mastektómii chodiť medzi ľudí, že existujú špeciálne podprsenky, že do tých podprseniek sa vkladajú prsné protézy, takzvané epitézy a že ako pacientka mám pri kúpe takýchto komodít aj nárok na výraznú zľavu. Lebo však nakupujú si ich občas zrejme aj občania, ktorí sa živia ako travesty tanečníci, ale tí asi za plnú sumu.-:) Všetko som si proaktívne našla na internete potom, čo som mesiac vo svojich pôvodných klasických podprsenkách nosila na prázdnom mieste zmotaný pár ponožiek a nebolo to ani trochu pekné a ani trochu komfortné. A to mi ešte môj operatér dva týždne po operácii dal do ruky papier s nápisom Histologický nález a poslal ma s ním do Národného onkologického centra na Klenovu s dobrou radou: “Vezmite si so sebou niečo na čítanie, čaká sa tam dlho.”
Nie celkom som chápala prečo mám ísť na miesto, kde liečia ľudí s rakovinou, veď mne ju už predsa ‘odoperovali’! Nuž ale však dobre, pôjdem sa aj tam ukázať nejakému pánovi v bielom plášti a uzavrieme spolu túto veľmi zlú príhodu. Na počkanie.
To bola moja naivná predstava o blízkej budúcnosti, vychádzajúca z absolútneho nedostatku informácií. Do ambulancie onkológa som tak vošla relatívne pokojná, s presvedčením, že som tu prvý aj poslednýkrát. Že práve tento odborník na rakovinu sa pozrie do mojich papierov a kompetentne mi oznámi, že problém je vyriešený. Však sa to aj pozná podľa toho, ako dlho a zodpovedne študuje tú histologickú správu a bez slova ťuká do počítača. Až po hodnej chvíli sa pozrel aj na mňa a v rýchlom slede za sebou mi oznámil sériu vskutku nových informácií: “Budete brať chemoterapiu. Bude vám z nej zle, ale na to dostanete lieky. Do dvoch týždňov po prvej vám vypadajú vlasy. Potom budete chodiť na ožarovanie a budete brať aj hormonálne lieky. Termín prvej chemoterapie si dohodnite so sestričkou. Máte nejaké otázky?”
S otázkami ako novinárka nikdy nemám problém a vďaka tomu, že sa rada dozvedám nové veci a pýtam sa donekonečna, viem udržať konverzáciu aj s mŕtvolou. Ale tam v tej chvíli, v tom okamihu, keď som sa takto polopatisticky dozvedela, čo ma čaká, som nedokázala položiť ani jednu jedinú. Odišiel mi celý software, zostala len tma. Pán doktor sa ešte rozhodol, že mi zmeria tlak a veľmi sa čudoval, že je akýsi vysoký. S odpojeným softwareom mi tá situácia ani trochu neprišla cynicky absurdná. Zvyšok zdravého rozumu mi zasignalizoval jediné – že ak si ho chcem zachovať, musím nie pátrať po nových informáciách, ale od istých informácií sa práveže držať čo najďalej. Že nechcem vedieť, čo si to pán doktor o mne napísal do mojej zložky, ani čo všetko plánuje so mnou robiť, ani ako veľmi mi bude zle, ani čo to vlastne tá chemoterapia je. Hoci za bežných okolností túžim vedieť čo najviac o všetkom, v tejto neštandardnej situácii mi moja intuícia radila presný opak.
A ja som ju po dlhých rokoch čisto pragmatických rozhodnutí konečne začala počúvať.

Foto: Noro Meszároš