O tom, ako je všetko zlé na niečo dobré

V apríli 2013, teda takto pred rokom, som konečne pribrala asi dve kilá. Párkrát sa mi už v živote stalo, že mi váha klesla takmer k päťdesiatke a telo sa vtedy začalo správať nesvojprávne. Pri takej nízkej hmotnosti očividne nedokáže zabezpečiť bezproblémové fungovanie všetkých systémov, orgánov a okruhov, energia sa mu minie veľmi rýchlo a vypína sa. 🙂 Prejavovalo sa to najčastejšie závratmi a neschopnosťou koncentrovať sa na čokoľvek iné, ako na dýchanie. Taká je moja empirická skúsenosť.

Takto hlboko do zásob som siahla aj pri zavŕšení chemickej liečby a prechode na liečbu biologickú. Druhá etapa mala podobu infúznych dávok pestrej palety liekov, ktoré som dostávala raz za týždeň 12-krát za sebou. Ani len trolilinku mi neprekážalo, že na Klenovej trávim každý štvrtok, lebo po aplikácii mi nebývalo zle.

Lepší zážitok onkologický pacient nepozná! 🙂

Pomaličky som sa znova rozjedla, každé jedno sústo som si opatrne vychutnávala a zvykala si na ten vzácny pocit, že zostane tam, kam ho pošlem, nepýta sa poburujúco von orálnymi cestami, ale vzorne prejde celou tráviacou sústavou.

Vracali sa mi sily.

Vracali sa mi konečne aj vlasy.

Ich schopnosť regenerácie je obrovská, už mesiac po poslednej „červenej“ liečbe som si na hlave nahmatala strnisko. Čo bolo nielen povzbudivé, ale aj nesmierne praktické, lebo po úplne holej hlave sa aj parochňa šmýka. 🙂 S predstihom som si kúpila hipsterský klobúčik, aby som po ukončení parochňového obdobia mala čo nosiť na mikroúčese – veď bol apríl, navyše dosť studený.

Prvýkrát som bez parochne a s klobúčikom vyrazila na Devín za Táňou Slovjakovou v posledný aprílový víkend. Konečne sa oteplilo, na nábrežie Dunaja sa vyrojili rodičia s deťmi, páriky, cyklisti aj korčuliari. Premávka na úzkej ceste zhustla. Spočiatku som sa trochu ošívala, no napokon som pochopila, že naozaj nikto z okoloidúcich sa nezamýšľa nad mojím onkologickým účesom.

Všetko bolo v ten deň symbolické.

Dlhú zimu, počas ktorej som prežívala najhoršie fázy liečby, konečne nahradila jar. Prebrala sa tráva, kvety aj stromy a prebrali sa aj moje vlasy a vnútornosti. 🙂

Po období prísnej izolácie od ľudí, keď som sa musela vyhýbať riziku akéhokoľvek ochorenia, som sa konečne mohla pokojne zamiešať do davu, sadnúť si do reštaurácie na čaj, vystískať sa s Táňou aj bez rúšky na tvári.

Aj Táni sa uľavilo. Bola na mňa psychicky napojená v kritickom období asi najviac. Bála sa vždy, keď som sa jej pár dní neozvala. Bola ochotná prísť ku mne cez celé mesto, ak by sa mi priťažilo. To ona mi krátko po diagnostikovaní povedala, že rakovina mnohým ľuďom zmení život k lepšiemu. Vtedy som jej neverila. Čo sú to za hlúposti? Ako môže taká ťažká choroba niekomu prospieť? Ako môže byť vďačný za to, že ju dostal? „Je to drastický, ale naozaj úplný reštart človeka,“ hovorila mi. „Ešte aj strata vlasov je dokonalým symbolom toho, že začína od nuly. Aj to, že vlasy väčšinou narastú celkom iné. Ľudia, ktorí rakovinu zvládli, žijú kvalitatívne iný život. Rozkvitnú. Rozžiaria sa. Zmenia sa im priority. Začnú si naozaj vážiť každý deň, vzťahy s blízkymi, tie najobyčajnejšie veci na svete.“

V tú aprílovú nedeľu roku 2013 som tomu pomaly začínala rozumieť. Že spôsob, akým prijmeme svoj osud, nám dáva dosť príležitostí – a to aj za tých najhorších okolností – aby sme svojmu životu dali hlbší zmysel. A že tú unikátnu šancu som dostala aj ja.

Tánina misia sa skončila. Tiež symbolicky. Čakala so mnou viac ako polhodinu na zastávke autobusu, nevedela sa na mňa vynadívať. Ako ma to zmenilo. Ako mi zmizol strach z očí a vrátilo sa do nich odhodlanie. Ako mi sekne tých sedem kíl dole. 🙂 Vystískala ma s lesklými očami a vypravila do „nového života“ s tým, že to najhoršie som zvládla a už ma čakajú len samé dobré veci.

Na druhý deň ma šéfka vyhodila z práce.

Zas mi hodnú chvíľu trvalo, než som pochopila, že je to práve jedna z tých dobrých vecí. 🙂