O tom, ako ma klamali zmysly

Po prvej chemoterapii som dostala chuť na bryndzu.
Ale že obrovskú!
Len čo sa priotrávené žalúdočné sliznice ako tak pozviechali, vyslali signál do mozgu, že chcú probiotiká a to hneď! Ani v tehotenstve som nemala také nutkavé chute ako na Mikuláša 2012, nuž ale zháňajte v decembri bryndzu. Tú prvú som zjedla lyžičkou „na stojáka“, ďalšie dve pohotovostné balenia ma čakali v chladničke.
Zmenené chute vraj patria k bežným reakciám na chemoterapiu, „tehotensky“ sa však začal správať aj môj čuch – pri každej ďalšej návšteve na Klenovej som vnímala pach cytostatík už od vrátnice a v aplikárni som z neho bola sfetovaná ako polárny motýľ. A ak by som mala hneď tu a teraz zosumarizovať tento frontálny útok na moje zmysly, tak neskôr sa mi aj zhoršil zrak (vraj dočasne) a vynechával hmat (opúchali mi ruky aj šľapy na nohách, ale to už odznelo).
Aj zmysel pre humor zahubila tá červená chémia spolu so žalúdočnou mikroflórou a vlasovými korienkami. Ako odchádzali vlasy, dozrelo vo mne presvedčenie, že sa mi asi neoplatí kupovať si novú ročnú diaľničnú známku.
Že už zrejme nebudem v marci platiť dane.
Že možno ešte zažijem ako napadne sneh, ale tie stromy, ktoré zahalí, už nikdy neuvidím zelené…
Myšlienky mi v tom čase emocionálneho umŕtvenia až príliš často skĺzavali do úvah tohto typu. Bránila som sa im tým, že som sa upla na bežnú dennú rutinu – ráno vstať, umyť si zuby, namaľovať si na ten pochudnutý smutný ksicht nejakú optimistickú tvár, sadnúť do auta, ísť do práce, prezuť zimné gumy, nakúpiť, navariť, oprať, umyť riady,…. jednoducho vyťažiť sa akoukoľvek manuálnou činnosťou. Aby som toľko nepremýšľala nad pominuteľnosťou života. Lebo ani tá neznamená, že naša existencia na tomto svete nemá zmysel.
Parochňové štúdio som bola navštíviť ešte pred prvou chemoterapiou, až tam som sa náhodou dozvedela, že ako onkopacientka mám nárok na zľavu, ak prídem s potvrdením od lekára. Och! Tak ako mi nikto nepovedal, že existujú špeciálne podprsenky pre baby po mastektómii, na ktoré máme výraznú zľavu, ani že do nich patria epitézy, ktoré tiež z veľkej časti hradí zdravotná poisťovňa, tak ma žiaden lekár, s ktorým som prišla do styku, neinformoval o tom, že aj parochňa je na predpis.
Do poslednej chvíle som navyše dúfala, že mi vlasy zostanú. Parochňu som kupovala až v deň, keď bolo jasné, že takto už medzi ľudí chodiť nemôžem. Poprosila som o pomoc pri výbere Nora Meszároša, vraj je dobré vziať si so sebou niekoho neutrálneho, kto vás nebude presviedčať ako skvelo vyzeráte, keď to nie je pravda. Noro nesklamal. Vybral mi exemplár, ktorý by som si sama určite nevzala, presvedčená, že TOTO sa mi rozhodne nehodí. Nuž, ukázalo sa, že aj zmysel pre estetično mi prestal fungovať!
Môj nový „prenosný“ účes mi spoľahlivo slúžil takmer päť mesiacov a nezainteresovaní ľudia hľadali za zmenou farby a strihu nového chlapa. Ti liberálnejší aj novú ženu…
Najviac očaril moderátora Richarda Vrableca, takisto na slovo vzatého estéta. Počas nášho stretnutia sa k nemu vrátil snáď štyrikrát. Najprv žasol nad moderným asymetrickým riešením, potom obdivoval kvalitný melír, o štvrť hodinu vysoký lesk a napokon chcel kontakt na človeka, čo mi túto skvelú zmenu imidžu odporučil. Vyvliekla som sa vtedy zo všetkých jeho komplimentov, no na jeho vražednú úprimnosť som narazila znova o pár mesiacov neskôr pri náhodnom stretnutí pri mojom fitku na Pasienkoch. Prvý týždeň som vtedy celá hrdá chodila s kratučkými a trochu dosť ryšavými vlasmi, ale konečne vlastnými. Richard do nich zapichol pohľad a sklamane skonštatoval: „No ale toto je pre zmenu úplne zlé!“
Moja hlava možno vtedy naozaj vyzerala čudne, no vnútro už bolo v oveľa lepšom stave. Zasvätila som teda aj Richarda do zmien v mojom živote s tým, že všetko sa už pomaly na dobré obracia. Niekto by sa možno začal ospravedlňovať, že veď predsa nemohol vedieť, tušiť, šípiť, uvažovať nad niečím takým, ale Richard nie je príslušník tohto druhu. „Poď,“ povedal, vzal ma za ruku, odviedol hore do Starfitu a na počkanie vybavil, že tam môžem doživotne cvičiť zadarmo. To fitko je totiž z veľkej časti jeho.
Neskutočne ma vtedy dojal. Celkom som stratila reč. Moje zmysly boli ešte rozhasené, no tie jeho fungovali.
Hlavne zmysel pre láskavosť.
Tá v jeho ponímaní totiž nie je jednorazovým činom. Je spôsobom života.
A takých ľudí chcem v mojom „novom“ živote mať čo najviac.