O tom, ako ma rozplakal Bruce Willis

Pamätáte sa, ako sa mal 21. decembra 2012 konať koniec sveta? A že sa neudialo nič? Teda, nič dramatické? Hm, robili sme si vtedy trochu posmech z výpočtov a vízii starých Aztékov, no možno predsa len nebol celkom na mieste. Možno sa niekto pri interpretácii sekol o pár mesiacov a „koniec sveta“ sa nekonal globálne, ale striktne individuálne. Za to vo veľkom počte.

Som obklopená bystrými, vzdelanými, samostatnými, životaschopnými, podnikavými, pozitivisticky naladenými ľuďmi, prevažne pravicovo orientovanými, ktorí sa s nezničiteľným optimizmom pozerajú na to, čo im prinesie rok 2014. Ale s tichým dodatkom, že ten predchádzajúci bol v ich životoch naozaj na figu. Teda, väčšinou požívajú iné slovo, navyše z oblasti fauny. Takých ľudí bolo veľa. Podozrivo veľa. Myslím, že to nemôže byť náhoda, že rok s trinástkou na konci sa takto nechutne vyfarbil!

V mojom prípade sa predviedol v plnej kráse krátko po Silvestri. Hneď druhého januára za rána za rosy som nalačno prišla na Klenovu na odber krvi a EKG. V prvej najnáročnejšej fáze chemoterapie onkológovia pred každou chemoškou dôkladne zisťujú, či organizmus nie je ohrozený hlavne nízkou hladinou bielych krviniek a či srdce celý ten chemický útok zvláda. Imunita pacienta je v ťahu, chytiť sa vás môže každá chrípka alebo nádcha idúca okolo, lekári varujú aj pred drobnými zraneniami v domácnosti, lebo zrážanlivosť krvi v tom období naozaj nestojí za veľa. V čakárňach na Klenovej visí aj upozornenie, aby pacienti doma nechodili na boso!  Častým domácim úrazom dospelých ľudí je náhodné zakopnutie a hoci len zlomený prst na nohe. Úraz, ochorenie horných ciest dýchacích, či akékoľvek iné zdravotné komplikácie znamenajú prerušenie chemoterapie, a teda ohrozenie celého procesu chemickej liečby. Preto sa v tom období nesmú robiť ani žiadne „krvavé“ procesy, napríklad vŕtanie zubov alebo tetovanie (ešte stále chodím s polovypadaným obočím), naopak – úspešnému priebehu liečby napomáhajú aj kvalitné domáce papuče. 🙂

Pôvodne som na tretiu chemošku mala prísť až na druhý deň po zanalyzovaní krvi, no keďže bola nemocnica po sviatkoch poloprázdna, sestrička Martuška mi navrhla, aby som na výsledky počkala. Že to nalejú do mňa hneď. Súhlasila som. Aj tak by som sa tých 24 hodín akurát doma bála, čo to so mnou zas spraví…

Niečo nebolo v poriadku od samého začiatku. V aplikárni ma síce sestričky na posteli pozakrývali tromi dekami, no stále som sa triasla od zimy. Keď som sa posadila, mala som pocit, že mi tie červené „vitamíny“ nenatiekli do krvného obehu, ale priamo do žalúdka. V trolejbuse cestou domov sa vo mne prelievali ako voda v rozheganom sude. Alebo ako v podpalubí Titanicu. A je len otázkou času, kedy ho stiahne ku dnu. Fuj!

Najbližšie dva dni boli ešte viac fuj. Veľmi, veľmi, veľmi fuj. Tak nesmierne a nechutne fuj, že ma napínalo už aj pri pohľade na pohár čistej vody. „Keď nevládzeš piť, dávaj si vodu aspoň po lyžičkách. Musíš!“ Pripomínala som si rady Táni Slovjakovej, ktorá bola so mnou v spojení aspoň esemeskami. Nevládala som piť, nevládala som jesť, nevládala som rozprávať a fuj mi bolo aj pri obyčajnom sedení. Ležala som voľne pohodená pred televízorom, nitkovito dýchala a snažila sa sústrediť na banálne prázdninové programy, aby som nemusela stále myslieť na to, ako mi je zle.

Nič to, po troch dňoch to prejde, hovorila moja skúsenosť z predchádzajúcich dvoch chemošiek. Neprešlo. Ak to doteraz neprešlo, tak určite sa to skončí počas víkendu, pridala som si s nádejou ešte štyridsaťosemhodinovú rezervu. Nechcela som nikoho vidieť, nechcela som, aby ktokoľvek videl mňa. Optimizmus ma definitívne opustil v nedeľu, keď som stále nedokázala vypiť ani deci vody a bez jedla som bola už piaty deň. Holohlavá, vychudnutá, dehydrovaná – tak ma tu nájdu, keď sa už čoskoro tíško poberiem na onen svet. Už to očividne nebude dlho trvať…

Nerozptýlila ma ani Smrtonosná pasca 2 s mojím obľúbeným Bruceom Willisom. Vždy sa mi od dojatia stiahne hrdlo, keď na konci filmu podpáli benzín vytekajúci z lietadla so zloduchom na palube a horiaca čiara pomôže pristáť lietadlu jeho milovanej manželky.

Je to famózna scéna! Milujem ju.

V nedeľu 6. januára 2013 mi došlo, že sa na ňu na pozerám poslednýkrát. Toto sa nedá prežiť. Posledné sily, ktoré som mala, som použila na to, aby som sa z toho vyplakala. Tak to by sme mali. A teraz s tým treba niečo spraviť! Povedala som si v pondelok ráno. Myslím, že bolo užitočné obmedziť dávku sebaľútosti na dva víkendové dni. Poprosila som sestru, aby ma zaviezla na Klenovu a dej sa vôľa božia. Buď ma tam zachránia alebo to odtiaľ bude len kúsok rovno do krematória.

Naliali do mňa infúziou nejakú „brzdu“ a už o dve hodiny som bola schopná dýchať ako človek, hovoriť aspoň holé vety a ako-tak stáť na roztrasených nohách. Akurát môj onkoMUDr. ma pokarhal, že mu kazím jeho dielo, lebo veď „iné pacientky to dobre znášajú“. Sorry, tak mne to dobre nerobí. Ale čo, veď aj Bruce Willis sa vždy musí vysporiadať s tým, keď mu neveria, že situácia je vážna.

Ale vždy prežije. A to máme spoločné. 🙂